Najnovšia kniha autora sa zakladá na prvom vydaní zborníka štúdií a referátov o osude Židov na tzv. arbitrážnom území južného Slovenska, ktoré bolo v dôsledku 1. Viedenskej arbitráže od 2. novembra 1938 do konca 2. svetovej vojny pod jurisdikciou Maďarského kráľovstva, zahrňuje niekoľko pohľadov na tému holokaustu na Južnom Slovensku. Kniha obsahuje lokálnu históriu niektorých židovských spoločenstiev s dôrazom na inkriminovanú dobu rokov 1938 až 1944, keď po nastolení maďarskej jurisdikcie došlo k okamžitému uplatneniu vtedy už v Maďarsku platného tzv. prvého protižidovského zákona. Jeho pôsobenie príkro pozmenilo životné podmienky cca 40 tis. osôb židovského vierovyznania alebo národnosti. Zo dňa na deň sa ocitli v spoločensko-politickom a hospodárskom prostredí konzervatívneho zriadenia Maďarského kráľovstva, kde už od roku 1920 platil zákon Numerus clausus, ktorý diskriminačne obmedzoval prístup a následne vylučoval židovských študentov i učiteľov z univerzít a vysokých škôl. Označovanie Židov za cudzorodý prvok, ktorý morálne i hospodársky škodí štátotvornému maďarského národu, sa stalo v medzivojnových rokoch súčasťou všeobecného naratívu a postupne viedlo k obmedzovaniu a vylučovaniu Židov zo všetkých sfér spoločenského a hospodárskeho života. Táto zmena po dvadsaťročnej skúsenosti spoločenských podmienok 1. Československej republiky spôsobila nepredstaviteľný šok, ktorého prvou viditeľnou a prežitou skúsenosťou bolo násilné vyvážanie o všetok majetok okradnutých Židov z územia vtedajšieho autonómneho Slovenska do Maďarska, ale aj opačným smerom, na územie za očakávanú hraničnú líniu susedného štátu. Počínajúc prijatím tzv. druhého protižidovského zákona prežívali Židia žijúci na arbitrážnom území všetky príkoria diskriminácie, ktoré viedli k vyvrcholeniu deportácii do koncentračného a vyhladzovacieho tábora Auschwitz-Birkenau. Autor na príklade troch vidieckych miest Dioszegu, dnešného Sládkovičova, Galanty a Šurian ako aj menšej obce Veľké Lovce prezentuje proces vylučovania Židov z politického, spoločenského a hospodárskeho života, ich zbavenie práv, možnosti obživy, majetku a nakoniec života. Na základe archívnych dokumentov rekonštruuje proces tzv. samofinancujúceho sa holokaustu, keď všetky náklady na sústredenie, transport a zbavenie života Židov financoval štát z ich vlastného majetku. Obdobiu po fašistickom prevrate a prevzatí vlády Stranou šípových krížov sa autor venuje na príklade juhozápadného Slovenska, Nových Zámkov a okolia. V tom istom období sa cieľom perzekúcií stali aj Rómovia. Boli postupne koncentrovaní a nasadzovaní na nútené práce a v závere roka 1944 sa stali v nejednom prípade obeťami hromadných vrážd, v lepšom prípade odvlečenia do koncentračných táborov, a to najmä do Dachau. Im je venovaná tiež jedna kapitola. Osobitná kapitola, ktorá sa zakladá na výsledkoch najnovšieho historického výskumu, sa venuje verejnosti zatiaľ nie dostatočne známej účasti skupiny dobrovoľných židovských parašutistov z vtedajšej mandátnej Palestíny v Slovenskom národnom povstaní.