„Nepoznám nikoho, kto by poviedky Lucie Berlin nechcel čítať. “ ? Stephen Emerson Príbehy, ktoré rozpráva Lucia Berlin, sa odohrávajú v Kalifornii, Mexiku a Čile, ich rozprávačkou je dievča, žena, ktorá sa snaží nájsť zmysel vo všednosti sveta na okraji spoločnosti. V Manuáli pre upratovačky sa čitatelia a čitateľky stretávajú so starými Indiánmi, narkomafiánmi, kráľovnami krásy či svojskými lekármi, ktorým sa trasú ruky, ale predovšetkým s rozprávačkou – so ženou, ktorá vidí krásu v tých najtemnejších zákutiach ľudskej duše a má pochopenie pre ľudské chyby a slabosti. Lucia Berlin právom stojí vedľa Alice Munroovej, Raymonda Carvera či A. P. Čechova. Lucia Berlin písala sporadicky poviedky od 60. rokov. Jej príbehy sú inšpirované detstvom, ktoré strávila v rôznych baníckych mestách na americkom Stredozápade; úžasnými rokmi, čo prežila v čilskom Santiagu; tromi manželstvami; celoživotným problémom s alkoholizmom a rôznymi povolaniami, ktorým sa venovala, aby dokázala uživiť svojich štyroch synov. V 90. rokoch začala učiť na univerzite. V roku 2004 umrela v kalifornskom meste Marina del Rey. „V zbierke poviedok Manuál pre upratovačky máme možnosť spoznať významnú, hoci počas svojho života prehliadanú, americkú autorku. Príbehy Lucie Berlin nás nútia zamyslieť sa nad všetkými možnosťami v živote. Jej poviedky idú hlboko, na dreň a na dno miest, nálad a myslí. “ ? Dwight Garner, New York Times „Zbierka poviedok Manuál pre upratovačky od Lucie Berlin je zázrakom rozprávačskej úspornosti, ktorá dokazuje génia tejto prehliadanej autorky, ako aj jej životnú skúsenosť a náhle záblesky pochopenia. “ ?Lisa Shea, Elle „Poviedky Lucie Berlin by sa mali ceniť nielen za literárne kvality, ale aj ako testament jedinečného životného obdobia pre ženy (najmä belošky) v Severnej Amerike. Jej texty sú spolu s poviedkami Alice Munro a Mavis Gallant a románmi Mary McCarthy a Joan Chase záznamom radikálne odlišných cieľov a životných skúseností generácií žien v dvadsiatom storočí. Ale Lucia Berlin píše aj o spoločenských triedach v Spojených štátoch a Mexiku či Čile vlastnou poetikou, ktorú nemám ku komu prirovnať. “ ? Lucia Cowles, Bookslut „Poviedky Lucie Berlin. .. preskakujú zo svetla do tmy tak nebadane a náhle, že niektoré pocity nestihnú ani vyprchať a už ich striedajú úplne iné. .. Výsledkom je celý svet v celej svojej rozmanitosti a ľudskej skúsenosti. Lucia Berlin si zaslúži stáť vedľa Alice Munroovej, Raymonda Carvera a Antona Čechova. Jej písanie má dokonalé tempo, štruktúru, dialógy, opisy a všetko potrebné na vykreslenie živých postáv. “ ? Nick Romeo, Boston Globe „Príbehmi odohrávajúcimi sa v nemocniciach, na odvykacích liečbach, v domovoch pre seniorov a vo väzeniach sa prepletá samota a hanba, ale napriek týmto ponurým miestam je pre písanie Lucie Berlin typická chuť žiť, smiať sa, milovať. .. Štýl Lucie Berlin je priamy, zo stránok sa dotýka čitateľa. Niekedy môže mať pocit, že číta listy od priateľky, keď narazí na poznámky ako ,Viem, že všetko romantizujem` alebo ,Dosť preháňam a niekedy sa mi mieša fikcia s realitou, ale nikdy neklamem`. Ale tento takmer konverzačný štýl podčiarkujú brutálne jednoduché vety, prudké zvraty, ktoré čitateľovi pripomenú, že číta starostlivo napísané poviedky. “ ? Catherine O`Flynn, Guardian „Niektorí poviedkari – Čechov, Alice Munro, William Trevor – k vám jemne pristúpia, nežne vás poklepkajú po pleci: Poď, šepkajú, posaď sa, počúvaj, čo hovorím. Lucia Berlin vás otočí a zhodí na zem. Budete ma počúvať, nech sa deje čokoľvek, kričia jej príbehy. Ale prečo. .. ? Pretože v jej poviedkach existujú druhé šance. Čitateľ má možnosť zoznámiť sa s útržkami zo života, požutými a vypľutými ako tabak, trpkými a silnými. “ ? Ruth Franklin, New York Times Book Review „Lucia Berlin je možno najzaujímavejší človek, ktorého ste nikdy nestretli. .. Život a dlhý boj s alkoholizmom jej bránili v pravidelnom publikovaní, ale v tejto zbierke je takmer tridsať autobiografických príbehov, ktoré sa čítajú ako jeden dlhý,