Pozval som do kostola prostitútku a vznikol problém. Nebol v tom, že prišla, veď do kostola chodí denne množstvo „prostitútok“, len to o nich nikto nevie. O tej mojej to vedeli. A to ich znervózňovalo. Preto chodí do kostolov tak málo prostitútok. My, kresťania, si potrpíme na anonymitu. A to nás robí zraniteľnými. Keď som prišiel pred niekoľkými rokmi do kláštora, pán opát mi povedal, že sa budem volať Gottschalk. Protestoval som, že je to meno, ktoré sa nedá ani pekne povedať. Nato išla okolo pani Ervína – žena zo Záhoria, ktorá nám chodievala cez prázdniny variť a kričala na mňa: „Gotšlak, Gotšlak, poďte mi pomôcť do kuchyne!“ Pán opát stál vedľa a obaja sme sa začali nahlas smiať. Gottschalk bol prvým želivským opátom. Jeho meno v preklade znamená niečo ako Boží šašo alebo nezbedník. Dnes som zaň vďačný. Môj profesor dogmatiky hovorieva, že Boh používa na evanjelizáciu dva spôsoby: humor a šok. Boh má zmysel pre humor. I preto, aby šokoval. Stáva sa tak neuchopiteľným a to je dobre. V prvom rade pre nás, ktorí by sme ho chceli vlastniť. Teológovia sa snažia „ohraničiť“ Boha. Dobrá správa pre nás všetkých je, že im stále uniká. Táto kniha je výpoveďou malého Božieho šaša, ktorý si uvedomuje hodnotu cesty, po ktorej kráča a cenu hľadačstva, na ktorú sa pred rokmi vydal. Zostúpiť z nej by znamenalo umrieť. A to i vtedy, keby sme náhodou ešte stále chodili a dýchali tento vzduch. Lebo mŕtvi môžu aj chodiť. To je ten najbolestivejší pohľad, dívať sa na človeka, ktorý nemá otázky a ktorý prestal hľadať odpovede. Táto kniha vám to určite nedovolí. Možno spôsobí vo vás zmätok, otrasie vami a vy budete naštvaní. Na mňa, na svet, na Boha. Poniektorí úplne skromne len na seba. Nech sa vám stane čokoľvek, bude to život, ktorý sa vám pripomenie. Lebo kým máme otázky a hľadáme odpovede, kým máme v živote problémy, dovtedy žijeme. Je dobré občas vyrásť a odložiť staré topánky. Aj keď to môže bolieť. Dokonca viac, ako sme schopní pripustiť. Ono „freudovské“ prekročenie najbližších je zárukou vývoja. Malo by však byť zároveň výzvou pre našu každodennú empatiu. Príkladom je nám sám Boh. On vedel, že nebudeme nikdy schopní priblížiť sa mu. Preto sa stáva človekom a znižuje sa na našu úroveň. Osobitne a individuálne komunikuje s každým z nás. A nepripomína nám našu malosť. V tom spočíva jeho výnimočnosť. V schopnosti empatie. Uniesť vlastnú veľkosť vo vzťahu k svojim najbližším, ktorých sme prekročili, môže byť pre nás všetkých skúškou dospelosti. Raz by sme boli možno radi, ak by nám zazvonil telefón a v ňom sa ozval hlas mamy, pýtajúcej sa: „Kedy prídeš domov?“ Raz nám môže chýbať jej „prehnaná“ starostlivosť, ktorú nám dnes ponúka. O desať rokov budeme možno sami márne čakať na to, že sa bude niekto o nás báť, že budeme niekomu chýbať. Vychutnávajme si tieto momenty teraz, keď sa nám dostávajú v prebytku, lebo o niekoľko rokov už môžu byť podpultovým tovarom. Preto som naposledy, keď sa mi cez telefón ozvala moja mama, na ňu nenakričal, ale prvý raz v život