Kniha obsahuje zosumarizované myšlienky emeritného pápeža Benedikta XVI., ktoré predstavil vo svojich homíliách počas svojho takmer osem ročného pôsobenia na Petrovom stolci. Celkovo ide o výber 160 myšlienok, ktoré miestami naberajú formu krátkych úvah a sú prevažne zamerané na odkrývanie hĺbky kňazskej spirituality a krásy kňazskej identity prežívaných vo všetkých jej formách. Publikácia obsahuje témy ako: význam úkonov pri vysviacke charakteristika pastiera a jeho duchovný život uchvátenosť Bohom konkrétne povzbudenia do dnešnej zdanlivo rázne odmietavej doby uistenia o osobitnej blízkosti Boha pri jeho služobníkoch význam “sviatostného” priateľstva kňaza so svojím Pánom či dôležitosť poslušnosti a otvorenosti pre Pána, pričom nechýba dôraz kladený na nevyhnutnú úctu k Panne Márii a pod. Okrem týchto tém rozsiahla časť publikácie ponúka každému čitateľovi možnosť, aby nazrel očami Benedikta XVI. aj na každodenné skutočnosti, s ktorými sa stretá človek pri prežívaní a praktizovaní Katolíckej viery. Pápež tu vysvetľuje význam liturgie: odkrýva hlboký a neraz veriacemu človeku zahalený zmysel jej symbolov, znakov a gest vysvetľuje nenahraditeľnosť Eucharistie, ako aj úlohu Cirkvi a duchovný význam jej trápení, ktoré na ňu neraz doliehajú. Taktiež sa dotýka tém ako: zákon, pravda, milosrdenstvo či zdanlivá neprítomnosť Boha vo svete a uistenie o tom, že Boh nezlyháva, čo pápež prezentuje ako zdroj nových síl pre duchovné osoby v ich pastorácii. Benedikt XVI. v tejto knihe zdôvodňuje a pretkáva svoje myšlienky hlbokými výkladmi rôznych statí Svätého písma. V záverečnej časti publikácie sa ako dodatok nachádza štúdia s názvom: Veľňazský úkon a “hodina” Ježiša Krista v “teológii kríža” u Josepha Ratzingera.“Jedného dňa, podobne ako prví učeníci, aj my sme sa stretli s Pánom a začuli sme jeho slová: Nasleduj ma! Možno sme ho spočiatku nasledovali s malou dávkou neistoty obzerajúc sa dozadu, pričom sme sa sami seba pýtali, či je táto cesta skutočne tou našou. A možno sme tiež v istom okamihu tejto cesty zakúsili rovnakú skúsenosť ako Peter po zázračnom rybolove: zostali sme preľaknutí pre jej veľkosť, veľkosť úlohy i nedostatočnosti našej úbohej osoby, až sme mali chuť stiahnuť sa späť: Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny (Lk 5,8). No potom nás on s veľkou dobrotou chytil za ruku, pritiahol si nás k sebe a povedal nám: Nemaj starch! Ja som s tebou! Ja ťa neopustím a ty neopusti mňa!... Viera v Krista, v Syna živého Boha, je prostriedkom, vďaka ktorému môžeme vždy odznova pevne uchopiť Ježišovu ruku i prostriedkom, prostredníctvom ktorého nás drží za ruku on sám a vedie nás. Jedna z mojich obľúbených modlitieb je prosba, ktorú nám liturgia ukladá na pery pred sv. prijímaním: …nikdy nedopusť, aby som sa odlúčil od teba. Vyprosujme si, aby sme vždy zotrvali v spojení s jeho Telom, so samotným Kristom, aby sme vždy zotrvávali v spojení s eucharistickým tajomstvom. Vyprosujme si, aby našu ruku nikdy nepustil…”