Počas jedného vzdelávacieho kurzu, ktorý sa zaoberal otázkami komunikácie a kooperácie, sedeli raz večer účastníci a školitelia spolu a hrali sa. Rozmýšľali o tom, ako by mohli byť jednotliví prítomní metaforicky predstavení ako stromy, zvieratá alebo hudobné nástroje, čo kto komu daruje, alebo čo by kto od koho chcel dostať. Vtedy si zaželala Waltraud von Martin a Wilfried ručne písanú zbierku textov a porekadiel, ktoré boli použité v priebehu kurzu. Keď sme sa, zo začiatku iba zo žartu, rozhodli splniť toto želanie, bolo zrazu jasné, že takáto zbierka nám umožní utvoriť obraz o cieľoch a metódach, o škále hodnôt a pohľade človeka, uplatňovanom pri našej práci v oblasti ďalšieho vzdelávania, a tak sme ju napokon so všetkou vážnosťou zostavili. Titulnou postavou sme spravili slona, pretože bájka o slonovi nám názorne ukazuje, prečo je komunikácia o zdanlivo jasnom stave veci často taká ťažká a že naša pripravenosť, brať počas ďalšieho vzdelávania rozmanitosť názorovv skupine dostatočne vážne, nám neskôr umožní vnímať problém a možnosti jeho riešenia ako celok. Táto pripravenosť bude "na ceste k cieľu" obmedzenámnožstvom fascinujúcich dojmov. Vlastne by táto malá kniha mala byť vydaná vo voľnej väzbe, pretože prekladaný výber je síce podľa možnosti nadčasový, ale súčasne podlieha výkyvom v osobných záľubách. Tie sú naproti tomu vždy výrazom upredňostňovaného smeru hľadania. Ale niekde predsa musí byť koniec. Podobné to je i s ďalším využitím príbehov. V komplexnom učebnom procese, kde hrozí nebezpečenstvo, že človek "pre stromy nezbadá lesô, môže malý, časovo a obsahovo správne zaradený príbeh veľa ráz osvetliť viac akomúdre a ďalekosiahle analýzy. Čitateľovi však bude takýto kontext chýbať. Ako je známe, človek nemôže mať všetko. Ak sa objaví tušenie, ktoré napokon uvedie do pohybu vlastné myšlienky, potom bude, dúfajme, slon viac ako iba milý exotický hrubokožec, ktorého si môžeme pozrieť v ZOO alebo v cirkuse. Štvrté vydanie publikácie SLON, ktorú sprostredkovávame čitateľom, vyšlo z hlbokej potreby prezentovať to, čo sa v bežnej komunikácii povedať nedá, čo nevystihuje žiadna forma komunikácie, čo visí medzi riadkami a poslucháč to viac tuší ako s istotou vie. K túžbe vypovedať bežne nevypovedateľné ma priviedla vlastná skúsenosť sociálneho pracovníka, vzdelávateľa, supervízora, lektora dennodennestojaceho pred vnútornou neistotou ako čo najkvalitnejšie sprostredkovať informácie a kompetencie tak, aby si poslucháč uvedomil súvislosť so svojim životom a vnútorne sa "pohol" vpred. Ako skutočnú výzvu cítim potrebu pomôcť našim študentom porozumieť konceptom teórie a používať ich pri zhodnotení, určení cieľa a plánovaní pomoci. Vydanie je rozšírené o nové príbehy Martina Scherpnera. niekoľko príbehov som s jeho láskavým súhlasom doplnil sám.