Kniha sa zaoberá účasťou slovenskej armády na operácii BARBAROSSA, čo bol krycí názov pre nemeckú inváziu do Sovietskeho zväzu. Tá sa začala 22. júna 1941 a jej cieľom bola porážka Sovietskeho zväzu v priebehu necelých troch mesiacov. Po piatich mesiacoch, keď Wehrmacht dosiahla Leningrad, Moskvu a dobyla Rostov, sa však nemecký útočný potenciál vyčerpal. Na konci novembra 1941 prešla Červená armáda na juhu frontu do protiútoku a 29. novembra získala späť Rostov. Onedlho sa začala protiofenzíva pri Moskve, ktorá vrhla Wehrmacht o 150–300 km späť. Bolo jasné, že operácia BARBAROSSA skrachovala. Cieľom tejto práce je podľa možností podať čo najsystematickejší a najkomplexnejší obraz o účasti slovenskej armády na nemeckej invázii z pohľadu generácie, ktorá už k opisovaným udalostiam nemá emotívny vzťah a nie je vo svojej práci limitovaná žiadnymi ideologickými smernicami. Práca nie je iba vojenskou štatistikou s počtami vojakov, zbraní, padlých a ranených, i keď obsahuje aj tieto údaje. Je predovšetkým o ľuďoch. Od ministra národnej obrany, ktorý posielal vojakov do pekla vojny, až po posledného pešiaka, ktorý s puškou a granátom v ruke útočil na sovietske obranné pozície. Je o ich názoroch a konkrétnych činoch, ktoré Slovákov na jednej strane ukazujú ako národ s negatívnym postojom k vojne, ale na strane druhej ako statočných vojakov keď majú motiváciu k boju.