O dobrom židovskom humore sa hovorí, že je to pokus "smiechom prehlušiť plač", alebo gogoľovsky povedané je to "smiech cez slzy". Je dnešný svet opäť na zaplakanie, keďže dochádza k návratu popularity drsného, niekedy až s cynizmom hraničiaceho židovského humoru? Alebo sa súčasníci, nikdy nepoznajúci hlad či strach o vlastný život, no sužovaný pochybnosťou o zmysle svojej existencie, snažia porozumieť, ako sa podarilo jednému z najprenasledovanejších a najperzekuovanejších národov v dejinách ľudstva s chuťou do života prežiť svoj ťažký údel? Tu sa ponúka jedno vysvetlenie renesancie židovského humoru, že takmer všetci sme v súčasnom bezuzdnom trhovom ringu cudzincami, vydedencami bez práva na trochu pozemskej istoty, odsúdencami na humor ako poslednú, človeka zmyslom napĺňajúcu činnosť. Joseph Klatzmann, autor knižky Židovský humor, si nekládol takéto otázky, ale sa pokúsil ukázať v čom spočíva podstata tohto špecifického humoru.