Jana Juráňová síce s Hviezdoslavom žiť nestihla, zato našla v zaprášených archívoch a svojej nemóresnej fantázii kontúry Ilony Országhovej, rodenej Novákovej. Náplňou života pani Hviezdoslavovej nebol nikto iný ako On, veľký básnik. „A hoci Ilonin život po smrti muža stratil svoju náplň, nestratil význam. Odkedy sa on pominul telesne, starala sa o jeho dielo, o to, čo po ňom zostalo. A bolo sa o čo starať. “ Uplynuli dva roky vyplnené listami, čakaním na odpoveď, premýšľaním, ako a čo odpovedať, čo napísať a čo nie. Mlčania a čakania bolo niekedy viac než všetkých listov dokopy. Ale veď kam sa ponáhľať? Keď dlho nepísal, predstavovala si ho v Senici s nejakou slečnou, ale nikdy takej predstave celkom neuverila. Nedarilo sa jej vystrašiť samu seba. Pavol bol naozaj veľký ťuťmák. Celkom sa na ňu upäl a bál sa, aby sa nevydala skôr, než sa on vráti na Oravu, lebo vek na to už mala a nebol si istý, či je pre ňu výhodné čakať práve na neho. Keď ho chcela trošku rozveseliť alebo aj podpichnúť, napísala mu, že bola na tancovačke, a on jej v ďalšom liste vyčítal, že chodí na zábavy, keď je všade naokolo toľko biedy. Vedela, že sa hnevá preto, lebo tam nemohol byť s ňou, a bieda ľudu je len zámienkou