Minulosť. V našej kolektívnej pamäti, historických análoch, literárnych pamiatkach i legendách sú zapísané turecké nájazdy (Jajže Bože, strach veliký, padli Turci na Poniky. ..) a opísaní nemilosrdní, obratní bojovníci na rýchlych húževnatých koňoch, ktorí ako búrkové mračno prihrmeli odkiaľsi z pohanského východu. A ktorí, ako to ostatne v tých časoch úspešne či menej úspešne robili aj nejedni iní, dobývali nové územia, plienili, prisvojovali si to, čo im nepatrilo, odvážali korisť aj zajatcov. Dnešok. Áno, pravdaže, to bolo veľmi dávno. Dnes už nechodia Turci k nám, ale našinci do Turecka. Ich nájazdy – hovoríme im zájazdy – sú turistické. Turisti (teda nie Turci) „plienia“ obchody s lacným tovarom, „dobývajú“ pláže, „zaberajú“ prímorské hotely, odnášajú si „korisť“: zlatistú pokožku, tu a tam drobný zlatý šperk. Už menej, či vôbec nič duchovného, nijakú vedomosť o ľuďoch, o tom ako žili a žijú, o ich myslení, mravoch, tradíciách, zvykoch. .. A tak tu máme zaujímavú ponuku. Čo takto atasözleri – slová otcov, čiže turecké príslovia a porekadlá, ktoré obsahujú životnú skúsenosť mnohých generácií Turkov? A nám poskytujú kamienky do mozaiky – obrazu o nich.