Karvašove poviedky (novely, etudy?) sú ako zrkadlo, ktorého amalgam sa miestami olúpal, miestami sú v ňom drobné krakery, inde mapy a zájdeniny. To zrkadlo odráža presne, ale predmety obrazu akoby sa tým všetkým dostávali za či pred plochu zrkadla, akoby tie škvrny na ňom vyjadrovali škvrny či poškvrnenia na činoch, postojoch a konaní protagonistov, na ich charakteroch. Je to odraz a obraz doby nedávno minulej, trochu predminulej a sčasti i dnešnej, a ľudí v nich. Je Karvašovsky odhaľujúci, odkrývajúci, ironický, sarkastický, zavše až britký, ale aj mnohovrstvový, znalý ľudskej psychiky i ľudských slabostí, vzletov i bied ducha. Pri vyjadrovaní myšlienok – a tie nie sú obnosené, naopak, sú plodom zrelého talentu a širokého i hlbokého vzdelanostného zázemia – je Karvaš brilantný, takisto ako pri konštruovaní zápletiek a nečakaných finále. Áno, Karvaš sa vysporadúva s uplynulou dobou, s rokmi pred i po hodine H. Teda s tými, keď mohol publikovať i s tými dvadsiatimi, keď on, „narkoman“ tvorenia, nemohol uverejniť ani riadok a jeho hry stiahli z repertoáru divadiel. Kniha vychádza k nedožitým osemdesiatinám autora a 10. výročiu založenia vydavateľstva.