Čo robiť, keď sa nedostanete na vysokú školu a ponuka z úradu práce vám doslova vyrazí dych? Odskočíte si s kamošom na konkurz do rádia, po ktorom vám jeho programový šéf oznámi, že z vás moderátor „naozaj nikdy nebude“. Keď po otázke, či viete čítať, nechápavo prikývnete, v kutici oblepenej kartónmi od vajec vás bude dookola nútiť čítať rozprávkovú knihu. Aby po pár dňoch svojrázneho školenia usúdil, že môžete čítať ranné správy naživo. A vy začnete robiť v médiách bez toho, aby ste na to niekedy čo i len pomysleli. Žiaden splnený sen, iba zhoda náhod a z núdze cnosť. Taký bol v skratke začiatok novinárskeho príbehu Petra Bárdyho, ktorý vám namiesto klasického prológu otvorí pomyselné dvere do knihy s príznačným názvom Na východ od zdravého rozumu. Najnovší knižný titul vychádzajúci pod hlavičkou Aktuality.sk sa vymyká všetkému, čo sme doteraz vydali. A to nielen obsahom, ale aj grafickým spracovaním, papierom a tlačou. Prostredníctvom zbierky 22 esejí vstúpite do krajiny Dubčekových rožkov, rekreačných poukazov a bryndze, Tisovej vily s archívmi komunistickej tajnej služby či predvolebných, maďarských a iných gulášov. Peter Bárdy vo svojej najlepšej knihe nie je iba Petrom Bárdym, ktorého poznáte. Autorom politických bestsellerov o Zuzane Čaputovej, Robertovi Ficovi či Igorovi Matovičovi. Šéfredaktorom Aktuality.sk a politickým komentátorom. Je chalanom z robotníckej rodiny, ktorý sa síce stal novinárom náhodou, no je ním už takmer tri dekády. A vďaka tomu zažil na vlastnej koži mocenské hry „otcov zakladateľov“ na čele so svojho času neohrozeným Muftim aj moment, keď najväčší národovec Ján Slota spoznal internet. Keď sociálny demokrat Robert Fico vrátil do hry Mečiara aj Slotu. Keď Igor Matovič neporazil mafiánsky štát a otvoril bránu úradu vlády i dvere Národnej rady „našim ľuďom“. Na východ od zdravého rozumu je zbierka esejí – príbehov, z ktorých Peter Bárdy skladá obraz Slovenska. Smutný aj smiešny. Vážny aj vtipný. Láskavý aj (seba)ironický. Osobný aj celkom odosobnený. Peter Bárdy nebuduje mýtus o národe, ktorého DNA nosí hlboko v sebe, ani o svojej krajine, z ktorej nechce odísť, hoci to chvíľu zvažoval. Vrství na seba príhody o mostoch, z ktorých sa v detstve zhadzuje munícia z druhej svetovej vojny a ktoré sa v dospelosti menia na pseudomosty medzi Východom a Západom, ktoré rozdeľujú. On však nezostáva ani na jednom brehu: nie je proti ani za, nie je s „našimi“ ani „vašimi“ ľuďmi. Snaží sa postaviť most, po ktorom môžu chodiť všetci, a cez autentické a istým spôsobom univerzálne príbehy presahujúce hranice osobného zážitku nájsť reč. Nie spoločnú, jednoducho iba reč. Veď kto niekedy z mosta nepustil na cestu aspoň slinu či neprešiel v zamyslení na červenú?