Národný umelec Karol Plicka v Slovenských pohľadoch v roku 1931 napísal: „Celková štýlová čistota a výrazná jednotnosť podtatranského Važca, ako sa javila v jeho tradičnej kultúre pred katastrofou, povyšovala túto dediny na zvláštnosť nielen pod Tatrami, ale na celom Slovensku vôbec“. Práve kvôli spomínanej zvláštnosti prichádzali do tejto dediny pod Kriváňom celé desiatky rokov maliari, spisovatelia, básnici, hudobní skladatelia či etnografi, aby tu hľadali inšpiráciu, bádali, skúmali, no predovšetkým vytvárali umelecké diela, z ktorých mnohé patria do zlatého fondu slovenskej kultúry. Azda najvýrečnejším príkladom umelca, ktorý spojil svoj život a dielo s Važcom je český maliar Jan Hála. Janko Alexy, častý hosť v Hálovom važeckom ateliéri, ho nazval „maliarom Važca“ a tento prívlastok je najvýstižnejšou charakteristikou vzťahu českého umelca a rázovitej slovenskej dediny spod Kriváňa. Hála vo svojich obrazoch v plnej miere pochopil výnimočnosť Važca a jeho obyvateľov a jeho plátna sa dnes na slovenskom trhu s umeleckými dielami predávajú za závratné sumy. Jan Hála bol síce „maliarom Važca“, ale nebol jediný umelec, ktorý Važec maľoval. Tých bolo – a to málokto na Slovensku vie – prinajmenšom päťdesiat a v galérii olejov, pastelov, akvarelov či kresieb s važeckou tematikou sú diela takých majstrov palety, akými boli anglicko-rakúski maliari Marianne a Adrian Stokesovci, ďalej Gustáv Mallý, Miloš A. Bazovský, Zolo Palugyay, Janko Alexy, Ján Mudroch, Peter J. Kern... Mimochodom, jeden zo zakladateľov slovenskej výtvarnej moderny Gustáv Mallý sa „abgreidol“ a začal maľovať jedinečným a výsostne moderným spôsobom práve vo Važci. V lete roku 1931 zhorel starý drevený Važec a maliar Jan Hála s chýrečným architektom Dušanom Jurkovičom snívali o novom, originálnom Važci, ktorý by navštevovali nielen Slováci a Češi, ale aj zahraniční hostia a turisti. Važec bol natoľko príťažlivý pre maliarov, že tu vznikli dokonca dve maliarske kolónie – prvá v roku 1911 (Jaroslav Augusta, jeho brat Karol, Peter J. Kern, moravský sochár Fanta Uprka), druhá v roku 1923 s názvom Tovaryšstvo výtvarných umelcov Tatran, čo je v dejinách slovenskej výtvarnej kultúry skutočne osobitý fenomén. Kniha Ľubomíra Stančeka Važec maľovaný je objavným a pútavým rozprávaním o podtatranskej dedine Važec, ktorej výnimočný genius loci inšpiroval desiatky výtvarníkov, spisovateľov, básnikov či hudobných skladateľov k vytvoreniu pozoruhodných umeleckých diel. Mnohé fakty a súvislosti, ktoré ponúka novinár a publicista Ľubomír Stanček vo svojej publikácii, sú našej širokej verejnosti neznáme a preto možno predpokladať, že čitatelia ocenia práve túto skutočnosť.