Keď som si prečítal knihu básní Mirky Ábelovej, chcelo sa mi zvolať: Aha, zrodil sa ďalší bratislavský barbar, básnik mesta, a ešte aj v sukni! Nestáva sa totiž často, že knihu básní čítate ako príbeh, ktorý síce nie je priliš zaľudnený osobami a oko vaný okolnosťami, ale stačí, že sledujeme rozprávačove slová, vypovedajúce o čomsi, čo dôverne poznáme aj z vlastnej, dovtedy vraj neprenosnej skúsenosti. Je skvelé, že Mirka píše svoje slobodné verše podobne priamo a odvážne, ako žije svoj život, a  preto je jej poézia žiarivo živá a autentická a cítiť z nej esenciálnu energiu, sladkoboľný smútok, džezový spleen, ale aj rozhorčené gesto mladosti, zurvalecký bezbožný pohyb, ktorý končí vulgarizmom, kedže iné slovo v tom momente naozaj nestačí. .. No my vieme, aj napriek síre a ohni, ktoré z týchto veršov občas zaprskajú, napriek tomu že vidíme autorku aj v polohách a pozíciách, kde žena chce byť len sama (a radšej bez zrkadla!), že ich písala citlivá a nežná žena, ktorá síce rada vystrčí peke lné pazúriky divokej mačky, ale rovnako rada, ako to milované mača, sa chce nechať aj uchlácholiť a pohladkať. Ábelovej poézia je síce niekedy prvoplánovaná, ale v úprimnosti a zážitkovej odvahe sa vymyká z akehokoľvek rámca, či nebodaj poetického, p atetického verejného vzorca. Je jurodivo jedovitá, nápadito neotesaná a rozkošnícky rozlietaná ako vlasy krásnej ženy v búrke. Mirka totiž už nejaký ten piatok vie, že báseň sa nedá vypočítať, vykonštruovať a ani vyšpekulovať, musíte ju zažiť a potom pomaličky zapísať akútnym atramentom srdca. V tomto má, aj keď je debutantkou, pred ostatnými začínajúcimi básnikami nádherný náskok, asi tak o dva šluky z poslednej nočnej cigarety. Pokiaľ sa autorka nevzdá svojej slobody a bude aj naďalej hovori ť o tom, čo si myslí, presne tak, ako to v tej chvíli cíti a nezlezie s čarovného koča, ktorý ťahajú horiace biele pávy, mám pre ňu len samé dobré správy. Andrijan Turan