William Golding, Boh múch a Nobelova cena

19. júna sme si pripomenuli výročie úmrtia britského spisovateľa Williama Goldinga. Zomrel v roku 1993, ale otázky, ktoré si kládol, zostávajú znepokojujúco živé aj dnes. Možno ste čítali jeho najslávnejšie román Boh múch. Možno ste o ňom počuli v škole ako o povinnom čítaní a odložili ho s pocitom, že ide o podivne temný príbeh skupiny chlapcov na opustenom ostrove. Na prvý pohľad sa tak javiť môže. Lenže Golding v skutočnosti nepísal len o ostrovoch, vojnách alebo dobrodružstve. Písal predovšetkým o nás. O tom, prečo si ľudia ubližujú, prečo vzniká násilie, prečo sa niekedy správame inak, než by sme si sami priali, a aká tenká môže byť hranica medzi civilizovanosťou a krutosťou.

 

 

 

Golding sa narodil roku 1911 v Anglicku do rodiny, ktorá verila vo vzdelanie, rozum a spoločenský pokrok. Jeho otec bol učiteľ prírodných vied, matka sa angažovala v boji za ženské práva. Napriek tomu Goldingovo detstvo malo k idyle ďaleko. Ale Golding sa rýchlo stal čiernu ovcu rodiny. Jeho vzťah s matkou, od ktorej nezažil dotyky a objatia, ale skôr násilie, sa podpísalo na jeho vnímaní žien v dospievaní. V dospelosti sa však všetko s manželstvom s pokojnou ženou upokojilo. Ann mu bola celoživotnou inšpiráciou, kvôli nej napísal prvú knihu, postihla ju mŕtvica, keď Golding zomrel a sama zomrela necelé dva roky po ňom. Spomienky na temný dom, pivnice, detské strachy aj komplikovaný vzťah s matkou sa neskôr prepísali do jeho kníh, motív pivnice, tmy a skrytého zla sa v jeho tvorbe objavuje opakovane. Už od mladosti v sebe niesol silný pocit neistoty, odcudzenia a hanby, ktorý ho nikdy úplne neopustil.

 

 

 

Ako mladý muž ale ešte veril, že ľudia sú v zásade dobrí a že väčšinu problémov možno vyriešiť spravodlivejšou spoločnosťou. Lenže potom prišla druhá svetová vojna. Golding slúžil v britskom námorníctve a na vlastné oči videl, čoho sú ľudia schopní. Vojna hrozivo otriasla jeho vierou v prirodzenú ľudskú dobrotu. Uvedomil si, že zlo nepáchajú len fanatici alebo „tí druhí“, ale aj vzdelaní, kultivovaní ľudia, lekári, úradníci, učitelia, ľudia, ktorí počúvajú hudbu a čítajú knihy. A vtedy sa v ňom usadili otázky, ktoré ho už nikdy neopustili. Čo keď problém neleží v spoločnosti, ale v samotnom človeku? Čo drží svet pohromade, zákony, strach z trestu, alebo schopnosť empatie? A čo sa stane, keď sa pravidlá rozpadnú?

 

 

 

Tieto otázky prestupujú celou jeho tvorbou. Boh múch je dodnes jeho najslávnejším románom a tiež jedným z najpresnejších obrazov toho, aká krehká je civilizácia. Golding v ňom necháva skupinu dobre vychovaných britských chlapcov vytvoriť vlastnú spoločnosť na opustenom ostrove. Spočiatku majú pravidlá, schôdze aj spoločné ciele. Lenže postupne začne prevládať strach, túžba po moci a násilí. To, čo sa spočiatku tvári ako detské dobrodružstvo, sa premení na mrazivý obraz rozpadu morálky. Golding odmietal jednoduché delenie na dobrých a zlých ľudí veril, že každý človek v sebe nesie potenciál k obom.

 

 

 

Ak pred vojnou veril v zdokonaliteľnosť človeka reorganizáciou spoločnosti, po vojne sa jeho pochybnosti o ľuďoch silne prehĺbili. Zomreli mu takmer všetci známi a priatelia a až po narodení dcéry v roku 1945 sa v ňom znova prebudila túžbu po písaní. Inšpirovaný knihami pre deti, sa rozhodol napísať knihu o deťoch, ktoré sa správajú tak, ako by sa deti správali v reálnom svete. V knihe Boh múch sa v skutočnosti snažil Golding vysledovať vzťah chorôb spoločnosti k vadám každého jednotlivého človeka. Po Bohu múch nasledovalo v rýchlom slede niekoľko ďalších kníh a potom dlhoročný blok, potom depresie, pitie a násilné záchvaty. Až v roku 1979 Golding vydal román Viditeľná tma a ďalšie 4 diely a konečne sa cítil prijímam spoločností. V roku 1983 obdržal Nobelovu cenu za literatúru, v roku 1988 bol pasovaný na rytiera.

 

 

 

Golding však napísal aj množstvo ďalších silných kníh. Hneď po Bohu múch vydal román Dedicovej, ktorý je jedným z najpozoruhodnejších prevrátení obvyklého príbehu o pokroku. Zatiaľ čo v tradičných predstavách sú praľudia líčení ako primitívni a násilní, Golding necháva neandertálcov vystúpiť ako bytosti nevinné, súcitné a neagresívne. Naopak „noví ľudia“ Homo sapiens prinášajú násilie, súperenie a túžbu ovládnuť svet. Golding sa pýta: Sme naozaj vyspelejší ako naši predkovia, alebo sme len technicky dokonalejší v rovnakých starých konfliktoch? Dedičia sú, rovnako ako Boh múch, tiež prepracovaním diela iného autora, Wellsovho Nástinu dejín, v ktorom Wells zobrazuje primitívne predkov ako kanibalské monštrá. Pre Goldinga však boli v jeho románe neandertálci hriechu zbavení, pretože ich mentálna kapacita bola veľmi nízka. Príbeh opisuje príchod neandertálcov do miesta, ktoré bolo obsadené Novým ľuďom Homo Sapiens. Tým sa postupne podarí vyhladiť neandertálcov, ktorí sú nevinní, nesebeckí, v zásade neškodní, snažia sa nezabíjať iné živé bytosti. Žijú v polygamii, pojedajú svojich zosnulých, aby si nimi mohli splynúť a dorozumievajú sa telepaticky. Homo Sapiens sú deštruktívne, chcú ovládnuť prírodu, nič im nie je dosť. V epilógu sa ale dozvedáme, že aj oni sa môžu naučiť milovať. Príchod Homo sapiens tu funguje ako vyhnanie z raja.

 

 

 

Goldinga fascinovala aj viera, vina, pád a možnosť vnútornej premeny. Nebol autorom jednoduchých odpovedí ani lacných súdov. Zaujímalo ho, prečo ľudia hľadajú zmysel, prečo vytvárajú náboženstvo, ideológie a príbehy, prečo majú potrebu veriť, že svet má poriadok a zároveň ako ľahko premietajú vlastný strach do druhých. V jeho knihách sa často objavuje otázka, či človek dokáže sám seba naozaj spoznať, alebo pred sebou celý život uteká.

 

 

 

Výrazný návrat zažil Golding v neskoršej fáze tvorby. Po období tvorivého bloku, depresií a alkoholových problémov vydal v roku 1979 román Viditeľná tma, ktorý odštartoval jeho druhú silnú tvorivú etapu. Neskôr nasledovala aj trilógia Až na koniec sveta, v ktorej znovu skúma moc, spoločenské role, slabosť i to, ako ľahko sa človek stáva zajatcom systému, ktorý sám pomáha vytvárať. V roku 1983 obdržal Nobelovu cenu za literatúru ao päť rokov neskôr bol povýšený do šľachtického stavu.

 

 

 

Goldingove knihy sú dodnes také silné práve preto, že nám neukazujú príšery niekde vonku, ale nás samotných. Núti nás pozerať sa tam, kam sa pozeráme neradi do miest, kde sa mieša strach, moc, hanba, vina i násilie. A možno práve preto stojí za to sa k nim vracať. Nie preto, že sú povinným čítaním alebo literárnou klasikou, ale preto, že sa pýtajú na veci, ktoré sa týkajú každého z nás.

 

 

 

William Golding bol spisovateľ, ktorý sa nebál pozrieť do temnoty ľudskej duše. A aj viac ako tridsať rokov po jeho smrti má zmysel pozrieť sa tam s ním. Jeho knihy si u nás môžete vybrať tu.