Taslima Nasrin: Spisovateľka, ktorá prišla o domov. A dodnes rozdeľuje svet.

A čo musí napísať, aby sa o viac ako tridsať rokov neskôr jeho meno stále objavovalo v novinových titulkoch, kníhkupectvo sa kvôli nemu stávalo terčom útokov a jeho návrat do mesta, ktoré kedysi považoval za svoj druhý domov, vyvolával politické debaty?

 

 

Príbeh bangladéšskej spisovateľky Tazlimy Nasrin je dôkazom, že literatúra niekedy dokáže zasiahnuť spoločnosť oveľa silnejšie ako politika. Jej knihy boli zakazované, spaľované, ona sama dostávala vyhrážky smrťou a od roku 1994 žije prevažne v exile. Napriek tomu, alebo práve preto, jej dielo dodnes vyvoláva vášnivé diskusie. Pre jedných je symbolom odvahy a boja za práva žien, pre druhých predstavuje autorku, ktorá prekročila hranicu medzi kritikou náboženského fundamentalizmu a kritikou samotného náboženstva. A práve v tejto nejednoznačnosti spočíva jej sila aj kontroverzia.

 

Narodila sa roku 1962 v bangladéšskom Mymensinghu do vzdelanej rodiny a vyštudovala medicínu. Ako lekárka denne stretávala ženy, ktoré boli obeťami domáceho násilia, nútených sobášov, sexuálneho zneužívania alebo ponižovania. Práve skúsenosti z nemocníc ju priviedli k písaniu. Začínala ako básniřka, neskôr písala novinové stĺpiky, eseje aj romány a už od začiatku bolo jasné, že nebude autorkou hľadajúcou kompromisy. Písala otvorene o ženskej sexualite, menštruácii, potratoch, násilí alebo náboženstve, o témach, ktoré boli vo vtedajšej bangladéšskej spoločnosti takmer tabu.

 

Veľký zlom prišiel v roku 1993. Po zbúraní mešity Babri Masjid v indickej Ajódhji zachvátila časť Bangladéša vlna násilia namiereného proti hinduistickej menšine. Taslima počas iba siedmich dní napísala román Hanba (Lajja). Nejde o klasický román s prepracovanou zápletkou, ale takmer o literárnu reportáž. Sledujeme v ňom osud hinduistickej rodiny Duttových, ktorá sa vo vlastnej krajine náhle stáva cudzincom. Otec Sudhamoy celý život verí, že je predovšetkým Bangladéšan. Až rastúca nenávisť mu bolestne pripomenie, že okolie ho vidí hlavne ako hinduistu. Táto premena identity je skutočnou témou knihy. Rieši otázku, kedy človek prestáva byť občanom a stáva sa „tým druhým“. Taslima tvrdí, že keď sa väčšina mlčky pozerá na prenasledovanie menšiny, nenesie zodpovednosť len páchateľ, ale všetci, ktorí tomu nezabránili.

 

Po vydaní Hanby sa jej život obrátil naruby. Román bol zakázaný, proti autorke bola podaná žaloba za údajné urážanie náboženstva, začali jej prichádzať vyhrážky smrťou av roku 1994 musela Bangladéš opustiť. Exil, ktorý mal byť pôvodne dočasný, sa premenil na celoživotný údel. Sama neskôr opakovane hovorila, že človek si môže zvyknúť na cudzí jazyk, nové mesto aj nový život, ale nikdy si nezvykne na stratu domova.

 

Napriek tomu by bolo chybou spájať Taslimu iba s románom Hanba. Vo svojich novinových stĺpcoch ako jedna z prvých žien v Bangladéši verejne popísala vlastnú skúsenosť so sexuálnym obťažovaním. V čase, keď ženy podobné zážitky takmer nikdy nevyslovovali nahlas, to bol šok. Mnohé neskôr priznávali, že práve vďaka nej pochopili, že to, čo považovali za vlastnú hanbu, nie je ich vina. Jej texty inšpirovali študentky, ktoré začali protestovať proti diskriminačným pravidlám na univerzitách, a povzbudili ďalšie ženy, aby otvorene hovorili o sexuálnom násilí alebo domácom útlaku.

 

Rovnakú premenu je možné sledovať aj v jej poézii. Literárni bádatelia upozorňujú, že hrdinky jej básní nie sú pasívne obete čakajúce na záchranu. Sú to ženy, ktoré sa samy rozhodnú prekročiť prah domu, odísť zo vzťahu, ignorovať urážky, rozhodovať o vlastnom tele i budúcnosti. V básni Eve, Oh Eve napríklad obracia tradičný výklad biblickej Evy. Eva podľa nej nie je vinicou ľudského pádu, ale prvou ženou, ktorá mala odvahu spoznávať svet. Hriechom nie je ženská zvedavosť, ale zákaz poznania. Celá jej poézia sa tak stáva hľadaním obrazu „novej ženy“ – ženy, ktorá prestáva čakať na súhlas spoločnosti a sama preberá zodpovednosť za svoj život.

 

Tu sa ale príbeh Tazlimu Nasrin začína komplikovať. Zatiaľ čo jedni ju považujú za hlas tých, ktorých doteraz nikto nepočúval, iní upozorňujú, že jej neskoršia tvorba začala zovšeobecňovať skúsenosti s konkrétnymi ľuďmi na celé náboženstvo. Niektorí bádatelia pripomínajú, že muži, ktorí podľa jej autobiografií ženám najviac ubližovali, jej otec alebo prvý manžel, neboli nijako zvlášť nábožensky založení. Napriek tomu Taslima stále častejšie spájala útlak žien predovšetkým s islamom. Kritici preto namietajú, že zamenila patriarchálnu kultúru za náboženstvo samotné. Ďalší pripomínajú, že jej prístup sa výrazne líšil od starších bangladéšskych feministiek, napríklad Rokeyi Sakhawat Hossain. Tá sa usilovala o zmenu zvnútra náboženskej tradície, zatiaľ čo Taslima sa rozhodla náboženstvo otvorene odmietnuť. Spor sa tak nevedie len o obsah jej kníh, ale aj o otázku, akým spôsobom možno spoločnosť skutočne meniť.

 

Ale ani jej najostrejší kritici nespochybňujú význam jej diela. Profesor Md Mahmudul Hasan, ktorý o Taslime napísal niekoľko polemických stoviek diéou, tento rok pripomenul, že zákaz kníh alebo útoky na kníhkupectvo nie sú prejavom sily, ale intelektuálnej bezmocnosti. Podľa neho býva zakázaná kniha často čítaná viac ako tá, ktorá zostáva bez povšimnutia, a odpoveďou na kontroverzný názor má byť iný názor, nie umlčanie autora. Zároveň upozorňuje, že celý „prípad Taslima Nasrin“ je oveľa zložitejší, než sa obvykle prezentuje. Nešlo iba o stret medzi islamom a slobodou slova. Svoju úlohu hrala bangladéšska aj indická politika, médiá, vydavatelia i medzinárodné ľudskoprávne organizácie. Z jednej spisovateľky sa postupne stal symbol, ktorý si rôzne strany začali vykladať po svojom.

 

Možno preto dnes Taslima Nasrin rozdeľuje verejnosť rovnako silne ako pred tridsiatimi rokmi. Jej knihy vyvolávajú nepríjemné otázky, na ktoré neexistujú jednoduché odpovede. Kde končí oprávnená kritika náboženstva a začína zovšeobecňovanie? Ako chrániť práva menšín bez toho, aby sme vytvárali nové stereotypy? A akú zodpovednosť nesie spisovateľ, keď vie, že jeho slová môžu meniť spoločnosť?

 

Príbeh Taslimu pritom zďaleka nekončí. Práve teraz prebieha návšteva Tazlimu Nasrin v indickej Kalkate po takmer dvadsiatich rokoch. Taslima opakovane hovorí, že by sa rada prešla ulicami mesta, navštívila svoj niekdajší byt na Rawdon Street a znova zažila atmosféru miesta, ktoré nikdy neprestala považovať za domov. Jej návrat ale zároveň znovu otvoril staré politické spory. Jedni ho vítajú ako symbol slobody slova, druhí varujú pred možnými protestmi. Nech už celá návšteva dopadne akokoľvek, bude ďalším pripomenutím, že ani po viac ako troch desaťročiach neprestala byť Taslima Nasrin spisovateľkou, ktorej samotná prítomnosť vyvoláva otázky o slobode prejavu, tolerancii a odvahe hovoriť nahlas nepríjemné veci. Hlavnou udalosťou bolo verejné stretnutie 1. augusta v Rabindra Sadan, jednom z významných kultúrnych miest Kalkaty. Podujatie organizovali organizácie Secular Mission, Paschimbonger Jonno a Human Rights Beyond Frontiers. Pôvodne bolo avizované, že bude recitovať svoje básne, zúčastniť sa diskusie a že prebehne aj slávnostné privítanie. Návrat nesprevádzali nepokoje porovnateľné s rokom 2007. Vtedy protesty proti jej prítomnosti a jej textom prerástli v násilnosti a nakoniec viedli k tomu, že musela Západné Bengálsko opustiť. Tentoraz mohla verejne vystúpiť a jej prítomnosť sa naopak stala demonštráciou podpory slobody prejavu. Nasrin znovu hovorila o náboženskom fundamentalizme, právach žien a slobode prejavu. Zdôraznila okrem iného, ​​že kritiku islamu alebo náboženstva nemožno automaticky chápať ako útok proti moslimom. Súčasne sa vyslovila za zavedenie jednotného občianskeho zákonníka (Uniform Civil Code) nielen v Indii, ale aj v Bangladéši a Pakistane; argumentuje tým, že rozdielne náboženské osobné právo udržuje diskrimináciu žien. Vyjadrovala sa aj k súčasnej situácii v Bangladéši a kritizovala zákaz Awami League šajch Hasíny ako krok proti demokracii. Ešte pred návštevou Nasrin otvorene hovorila, že je pripravená uvažovať o trvalom návrate do Kalkaty. Nešlo teda len o sentimentálnu dvojdňovú návštevu. Hovorila, že chce znova chodiť na kultúrne a literárne akcie a Kalkatu stále považuje za kultúrne centrum, ku ktorému patrí. A teraz prišlo ešte silnejšie politické gesto: západobengálsky premiér Suvendu Adhikari verejne vyhlásil, že Taslima Nasrin môže Kalkatu navštevovať, kedy chce a koľkokrát chce.

 

Literatúra, ktorá nás prinúti spochybniť vlastné istoty, má často dlhší život ako tá, ktorá nám iba potvrdzuje to, čo už dávno vieme. O knihách Tazlimu Nasir to rozhodne platí! Viac si o knihách Tazlimy Nasrin môžete prečítať tu.