Šialené ženy, umlčané ženy - duševné zdravie a ženská sloboda vo viktoriánskej literatúre

Práve tu sa stretávajú Jane Eyre Charlotte Brontë a Žltá tapeta Charlotte Perkins Gilman dve knihy, ktoré vznikli v rôznych časoch a z rôznych skúseností, ale spája ich veľmi silná otázka. Čo sa stane so ženou, ktorú nikto neberie vážne vo chvíli, keď potrebuje pomoc, slobodu alebo priestor pre vlastný život?

 

V Jane Eyre tento motív na prvý pohľad zakrýva romantický príbeh Jane a Rochesteru, pod ktorým však žije jedna z najslávnejších ženských postáv v literatúre vôbec a to Bertha Mason, Rochesterova prvá manželka, ukrytá na pôde Thornfieldu. V Žltej tapete je ženský rozpad naopak v centre rozprávania od prvej do poslednej stránky, pretože sledujeme ženu, ktorá je držaná v izbe pod zámienkou liečby, a jej myseľ sa pred čitateľom rúca v reálnom čase. V oboch prípadoch je ženská psychika spojená s uzavretým priestorom, väznením, s mužskou autoritou a s tým, že o ženskom stave rozhodujú iní.

 

Charlotte Brontë aj Charlotte Perkins Gilman vedeli, že duševné zdravie nie je len čisto medicínska otázka. Že to je aj (a často len a predovšetkým) otázka moci a postavenia. V prípade Charlotte Brontë je dôležité pripomenúť, že jej svet vznikal z veľmi silnej osobnej skúsenosti straty, prísneho vzdelávania, izolácie a z pozorovania toho, aký obmedzený je priestor, ktorý spoločnosť ženám dáva. Jane Eyre začína ako dieťa bez ochrany, bez postavenia a bez práva rozhodovať o vlastnom živote. Je to sirota, ktorým pohŕda rodina, ktorému sa ostatné deti vysmievajú a ktorý sa musí sám v sebe naučiť odlišovať vlastnú dôstojnosť od toho, ako s ním zaobchádzajú druhí. Jeho identita vzniká v odpore, v skúsenosti nespravodlivosti av potrebe zachovať si aj napriek tomu všetko vnútornú pravdivosť. Lenže zatiaľ čo Jane na svojej ceste stretáva ľudí, ktorí jej v rôznych chvíľach pomáhajú, slečnu Temple, Helen Burns, neskôr aj ďalšie postavy, Bertha Mason žiadnu podobnú sieť nemá. Jej príbeh je príbehom ženy, ktorá sa do systému dostane zraniteľná a bezmocná, a ten systém ju úplne pohltí. Je bohatá, je vydatá, má teda všetky vonkajšie znaky spoločenskej hodnoty, a napriek tomu je odstránená z bežného života, skrytá a zredukovaná na problém, ktorý treba vyriešiť alebo aspoň skryť. Rochester ju drží zatvorenú na povale a dom Thornfield sa tak stáva gotickým sídlom s hrozivým tajomstvom.

 

Tu začala moderná feministická kritika čítať Janu Eyre úplne inak. Slávna interpretácia „šialenej ženy na pôde“ ukázala, že Bertha nie je len vedľajšia postava alebo nejaký exotický tieň Janeinho príbehu, ale symbol potlačenej ženskej energie, hnevu a sexuality, ktorú viktoriánsky svet nedokáže prijať v jej reálnej podobe. Jane je žena, ktorá sa naučí svoju zlosť kultivovať, ovládnuť a pretaviť do morálnej sily. Bertha je žena, v ktorej sa tento zlosť mení na deštrukciu, pretože nikto okolo nej nevytvoril podmienky pre nič iné. Keď zapáli Thornfield, nie je to čitateľsky zaujímavý dramatický zvrat, je to obraz systému, ktorý zhorí spolu s tým, čo sám vyprodukoval a uväznil.

 

Jane a Bertha tvoria v určitom zmysle dve možné odpovede na otázku, ako môže žena prežiť vo svete, ktorý jej nepraje? Jedna cesta vedie cez vnútornú disciplínu, vzdelanie, trpezlivosť a hľadanie rovnocenného vzťahu. Druhá cez osamenie, izoláciu a psychický rozklad. Rozdiel medzi nimi je potom iba v tom, že jednej sa na niektorých miestach jej cesty dostane pomôcť a druhá zostáva uväznená bez pomoci.

 

U Charlotte Perkins Gilman sa táto rovina stáva ešte ostrejšou, pretože Žltá tapeta vychádza z vlastnej skúsenosti autorky s liečbou vtedy bežnou „rest cure“, odpočinkovou kúrou, ktorú podstúpila po pôrode. Gilman trpela pravdepodobne popôrodnou depresiou, lenže doba vtedy pre taký stav nemala presný názov ani žiadne porozumenie. Liečba znamenala pokoj, nečinnosť, minimálnu duševnú aktivitu, žiadne písanie, žiadne umenie, žiadnu intelektuálnu prácu. Pre umeleckú a mysliacu ženu to bola devastujúca skúsenosť. Gilman si napokon pomohla tým, že sa k svojej tvorbe vrátila. Z tejto skúsenosti potom vznikol jeden z najsilnejších textov o ženskom duševnom zdraví v celej modernej literatúre.

 

Rozprávačka Žlté tapety je žena, ktorá po pôrode prichádza s manželom do prenajatého domu, kde má odpočívať a zotaviť sa. Manžel je zároveň lekár, a tým je rozloženie moci úplne jasné, Muž, ktorý rozhoduje o tele svojej ženy, o jej psychike i jej každodennom režime, je zároveň ten, kto ju oslovuje zdrobneninami, zľahčuje jej stavy a vysvetľuje jej, čo s ňou „v skutočnosti“ je. Rozprávačka cíti, že sa jej stav zhoršuje, ale jej skúsenosť nemá proti lekárskej žiadnu váhu. Ona vie, že potrebuje iný typ pomoci, ale to pre nikoho nič neznamená. Izba s odpudivou žltou tapetou sa postupne mení na projekčnú plochu jej psychiky. Spočiatku ju tapeta len dráždi, neskôr v nej začína vidieť ženu za vzorom, za mrežami, ženu, ktorá sa snaží dostať von. A práve v tom stratu kontaktu s realitou. Na inej úrovni vidíme úplne zrozumiteľný symbolický proces, keď rozprávačka v tapete rozpoznáva samú seba. Vidí ženu zovretú v priestore, ktorý jej niekto pridelil, a postupne dochádza k tomu, že jedinou cestou von je násilné strhnutie tej vrstvy, ktorá ju drží vo vnútri.

 

Žltá tapeta je mimoriadne silným desivým príbehom o tom, ako patriarchálna liečba môže duševný kolaps ženy prehlbovať. Manžel rozprávačku miluje svojim spôsobom, stará sa o ňu, zaisťuje ju, hovorí k nej láskavo, ale zároveň ju systematicky zbavuje dospelosti, autonómie a dôvery v seba samého. Zaobchádza s ňou ako s dieťaťom, rozhoduje za ňu, vysvetľuje jej jej vlastný stav a odrezáva ju od činnosti, ktorá by ju mohla držať pohromade. Jeho starostlivosť je tým nebezpečnejšia, že viac sa tvári ako láskyplná starostlivosť.

 

Keď sa na obe knihy pozrieme vedľa seba, je to veľký rozdiel. Charlotte Brontë ukazuje ženu, ktorá prejde ohňom a nakoniec nájde podobu vzťahu, v ktorom môže vstúpiť do života po svojom. Charlotte Perkins Gilman ukazuje ženu, ktorú systém doviedol až k psychickému zrúteniu. V oboch prípadoch ale platí, že ženské duševné zdravie nemožno oddeliť od toho, aké miesto žena v spoločnosti má, ako veľmi smie hovoriť, ako veľmi jej ostatní veria a koľko priestoru dostáva jej vlastná interpretácia reality. Táto téma je napokon živá aj dnes. Napriek tomu, že máme iný jazyk, iné diagnózy a iné možnosti, ženy stále veľmi často opisujú skúsenosť, že ich bolesť, úzkosť, vyčerpanie alebo psychické problémy sú zľahčované, vysvetľované ako precitlivenosť, preháňanie alebo „proste stres“. Práve preto sa k Žltej tapete vraciame ako k presnému zobrazeniu mechanizmu, keď spoločnosť žene vezme dôveru v jej vlastné vnímanie.

 

Zaujímavé a dôležité je tiež to, že ani jedna z týchto autoriek nevytvára plochú opozíciu zlí muži verzus dobrej ženy. V Jane Eyre má Rochester popri svojich zlyhaniach aj schopnosť citu a nakoniec tiež stráca časť svojej moci. V Žltej tapete manžel koná ako muž pevne zasadený do systému, ktorý mu dáva právo vedieť lepšie, čo žena potrebuje, nie je to žiadny tyran. A práve to je možno najnepríjemnejšie zistenie, že problémy nevznikajú len zo zjavnej zloby, ale aj z dobre mienenej autority, ktorá si je istá svojou pravdou natoľko, že umlčí iný hlas.

 

Keď sa vrátime k motívu identity, vidíme, že v oboch dieloch sa ženské ja formuje v strete s priestorom, mocou a rečou. Jane sa musí znovu a znovu presúvať, od Gatesheadu cez Lowood, Thornfield, Moor House až k Ferndeanu, a na každom mieste skladá samú seba inak. Rozprávačka Žlté tapety je naopak zatvorená do jedinej izby, až sa jej identita rozpadne do symbolu ženy za vzorom na stene. Jedna cesta je neustály pohyb, druhá úplná stuhnutosť. Jedna vedie k integrácii osobnosti, druhá k jej rozštiepeniu. Obe ale hovoria niečo podstatné o tom, aké dôležité je pre duševné zdravie a identitu, aby žena nebola len objektom cudzej starostlivosti, ale subjektom vlastného života.

 

Práve v tom spočíva sila týchto textov. Viktoriánska literatúra tu pôsobí ako priestor, ktorý veľmi dobre rozumel hrôze ženského umlčania. A čím pozornejšie tieto príbehy čítame, tým viac je jasné, že „šialená žena“ v literatúre často je skôr žena, ktorá nesie následky spoločenského násilia na svojom tele i duchu.

 

Čítali ste Janu Eyre alebo Žltú tapetu? Ktorá z týchto kníh vás zasiahla viac?

 

U nás sú diela tejto autorky vypredanou stálicou, ale náš strážny pes ich vám bezpečne postráži. Knihy Emily Brontë u nás na Restorio nájdete tu.

 

Ale jednu špecialitku so Žltou tapetou pre vás máme tu.

 

Čítame spolu, leťme spolu do príbehov. Restorio vám dá krídla.