Pýcha a predsudok a Jane Austen ako majsterka paradoxov

Tá veta by mohla znieť nejako takto: Elizabeth a Darcy okolo seba tak podivne krúžia a narážajú do seba, až sa nakoniec dajú dohromady. Lenže to by sme tiež mohli povedať, že more je jednoducho len veľké množstvo vody. Čo je samozrejme tiež pravda, more je naozaj veľké množstvo vody, ale nie je to to isté ako malý dedinský rybníček na návsi. Pri mori je najzaujímavejší jeho prúd, hĺbka, vlny a to, čo sa deje pod hladinou. A práve v popise týchto podstatných skrytých vecí pod hladinou Jane Austen exceluje.

 

V jednej prednáške v salóne domu Jane Austen (v miestnosti s reprodukciou tapety, u ktorej si v januári 1813 Austen s matkou čítali nahlas z vlastného výtlačku Pýchy a predsudku) sme počuli od profesora Mullana z katedry modernej anglickej literatúry lorda Northcliffa na University College zaujímavú prednášku. Rozpor a nekonzistentnosť sú podľa profesora Mullana jadrom toho, čo Austen považuje na ľudských charakteroch za zaujímavé. Rozpor je to, čo postavy oživuje. Austen je posadnutá tým, ako sa ľudia sami sebe pletú pod nohy, ako si protirečia, ako sa menia podľa svojej nálady, svojho strachu, túžob alebo statusu. A zároveň ako spoločnosť sama sebe protirečí v mene všeobecne uznávaných právd. Elizabeth raz v podráždení prednesie, keď Bingley odíde a Charlotte prijme pána Collinsa, túto vetu: „Každý deň potvrdzuje moje presvedčenie o nekonzistentnosti všetkých ľudských charakterov.“ Toto je dokonale austenovská veta, nielen že je múdra, ale sama sa obráti proti Elizabeth. To aj jej robí geniálnou hrdinkou Pýchy a predsudku, je múdra, ale nie neomylná, ironická, ale nie nad vecou, vtipná, ale ten vtip používa skôr ako štít.

 

My ale začneme pri najrozporuplnejšej postave knihy, pani Bennet. Keby existoval olympijský šport v nekonzistentnosti, pani Bennet by stopercentne získala zlato. Na začiatku je podľa nej pani Long sebecká, pokrytecká žena, o ktorej nemá žiadnu dobrú mienku. O pár kapitol neskôr je tá istá žena tá najhodnejšia bytosť, aká kedy žila a jej netere sú veľmi pekne vychované dievčatá. To sa u pani Bennet deje stále. A Austen to píše tak, že to nie je len komické, je to hlavne zo života a pravdivé, pretože pani Bennet je človek, ktorý reaguje podľa toho, čo práve potrebuje. Jej názory sú vlastne v skutočnosti nástroje na ovládanie okolia. Aj v tom je genialita austenovskej irónie. Keby podobnú vetu povedala Elizabeth, bola by to brilantná sarkastická hláška. Od pani Bennet je to ale smiešne, pretože ona nevidí, že je to smiešne. Je to úprimná nekonzistentnosť. A Austen čitateľom ukazuje, že keď niekto nevidí vlastnú komičnosť, je to zároveň na smiech ale aj trochu k plaču. Pani Bennet si vie protirečiť aj niekoľkokrát v jednom odseku. Zasnúbenie pána Collinsa s Charlotte? To nemôže byť pravda, pána Collins bol podvedený, nikdy nebudú šťastní. Lavína reakciu, z ktorých každá odporuje tej predchádzajúcej, a všetko to tečie ako nekontrolovateľný prúd. Austen pozoruje a popisuje, ako ľudia utekajú k emocionálnej logike, ktorá prepisuje fakty v reálnom čase.

 

Austen ale nešetrí ani komunitu ako celok. Ako sa komunita chová k Wickhamovi? Je to anjel, všetci ho milujú, jeho tvrdenie o Darcym sa otvorene uznáva a verejne preberá. A ľudia si s potešením náhle pomyslia, ako veľmi Darcyho vždy nemali radi, ešte než o ňom toto všetko vedeli. Mali sme pravdu! To je austenovský vtip, ľudia milujú, keď je ich predpoklad potvrdzovaný. A potom Lydia utečie s Wickhamom a Meryton urobí obrat o 180 stupňov. Zrazu sa zdá, že celý Meryton sa snaží očierniť muža, ktorý bol ešte pred troma mesiacmi takmer anjelom svetla. Každý remeselník náhle zistí, že mu niečo dlhuje. Všetci vyhlasujú, že je Wickham ten najhnevejší mladík na svete. A všetci začnú zisťovať, že nikdy nedôverovali zdanie jeho dobrej povahy. Všetci. Všetci. Všetci. To „všetci“ je komický aj desivý obraz davovej psychózy zároveň.

 

A Darcy? O jeho charaktere bolo spoločnosťou rozhodnuté hneď v druhej kapitol. Je to bez pochyby ten najpyšnejší a najnepríjemnejší muž na svete. A všetci dúfali, že sa už nikdy nevrátia. Austen tu ako autorka vykonala veľmi rafinovanú vec, dovolila Darcymu správať sa zle, a dovolila nám ho nemať radi. Ale zároveň nám dovolila vidieť absurditu rýchlosti, s akou komunita vynesie rozsudok nad najhorším mužom na svete. Jane Bennet, ktorá sa vždy snaží myslieť si o ľuďoch dobré veci (a preto sa často mýli), má niekedy pravdu. Pretože všetci ostatní často reagujú len svoje podľa momentálnej nálady a spoločenského trendu.

 

A na koniec sme si nechali ten najjemnejší rozpor, rozpor vo vnútri samotnej Elizabeth. Austen je revolučný v tom, že život ich postavám dáva predovšetkým ich kontinuálna vnútorná premena, Austen svoje postavy neoživuje len v ich dialógoch. Autorkin štýl nám dovolí počuť, čo si postava myslí a sama sebe hovorí bez toho, aby to autorka kriticky komentovala. Elizabeth si napríklad myslí, že Darcy na ňu pozerá preto, že je na nej niečo horšie a zavrhnutiehodnejšie ako na ktorejkoľvek inej osobe. Ale potom Austen oznámenie dopĺňa o vhľad do Elizabethytiny mysle: "Táto domnienka ju netrápila. Mala ho príliš málo rada, než aby jej záležalo na jeho uznaní." Keď to čítate prvýkrát, vezmete to ako fakt. Ale keď to čítate druhýkrát, počujete v tom Elizabeth, ako sama k sebe prihovára, aby ten fakt uniesla. To je geniálne, Austen nás nechá zažiť rozdiel medzi tým, čo o sebe tvrdíme nahlas, a tým, čo sa deje vo vnútri nás. Nekonzistentnosť sa tu stáva zvláštnou koketnou hrou. Darcy a Elizabeth spolu hovoria o charakteroch. On ju provokuje: „Veľmi ťa baví občas vyznávať názory, ktoré v skutočnosti nie sú tvoje.“ Ona sa srdečne zasmeje. Začína medzi nimi fungovať chémia, navzájom sa vidia, dovolia si voči sebe iróniu, ktorú ostatní v miestnosti nechápu, intímnu hru o pravde a póze. Austen má mimochodom rada divné monštrá, postavy, ktorým by ste sa v reálnom živote skôr radi vyhli, ale v románe jasáte, keď zmestia do miestnosti. Viete, že bude zábava. Pani Bennet je, ako sme už naznačili, presne také monštrum komickej nekonzistentnosti. Zaujímavý je moment, kedy Elizabeth číta Darcyho list a hovorí si, že už sa do neho nikdy znova nepozrie. Ale nejde to, musí, pretože je to typ postavy, ktorá sa nemôže uspokojiť s nepravdou, ktorej by radšej verila. A prichádza to zásadné poznanie, že bola slepá, zaujatá a jednoducho úplne absurdná. To posledné bolí, pretože to pre ňu znamená, že je smiešna sama sebe. A Austen nás nechá to prežiť a cítiť, že niekedy je najlepšie priznať si omyl a tým sa stať dospelejším človekom.

 

Austen je dodnes revolučný tým, že napísala vo svojej dobe hrdinku, ktorá aj keď je ponížená („pre mňa nie je dosť pekná“), nezloží sa z toho, ale smeje sa a rozpráva to ešte priateľom. A my sa s ňou môžeme identifikovať, pretože každý z nás si občas prepíše minulosť, aby vyzeral lepšie. A každý z nás niekedy potrebuje dočítať list, ktorý nechce dočítať, pretože vie, že aj keď je pravda nepríjemná, môže byť oslobodzujúca.

 

Knih od Jane Austen máme v ponuke stovky. Pokiaľ bude ale práve niektorá z nich nedostupná, náš strážny pes vám ju bezpečne postráži. Knihy tejto autorky u nás na Restorio nájdete tu.

Čítame spolu, leťme spolu do príbehov. Restorio vám dá krídla.