Marissa Meyer: Autorka, ktorá dokázala, že aj Popoluška môže byť kyborg

Pritom na začiatku jej kariéry nič nenasvedčovalo tomu, že práve ona bude patriť k autorkám, ktoré podobu tohto žánru výrazne ovplyvnia. Keď v roku 2012 vyšla Cinder, prvý diel série The Lunar Chronicles, čitateľov prekvapila odvahou vziať príbeh Popolušky a zasadiť ho do sveta, kde namiesto kočiarov jazdia vznášadlá, ľudstvo ohrozuje smrtiacu pandémiu, Mesiacu vládne nebezpečná kráľovná a princa kyborgská mechanička. To, čo mohlo ľahko pôsobiť ako podivná zmes science fiction, dystopie a klasickej rozprávky, sa premenilo na jeden z najúspešnejších young adult debutov svojej doby a odštartovalo sériu, ktorá si získala milióny čitateľov po celom svete.

 

 

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že úspech stojí hlavne na originálnom nápade. V skutočnosti ale Marissa Meyer vzala niekoľko dobre známych motívov, položila si jednoduchú otázku „Čo keby…?“ a zvyšok sveta vystavala úplne znova. Popoluška sa zmenila na kyborga, Červená čiapočka v odvážnu farmárku pátrajúcu po zmiznutej babičke, Locika sa ocitla na satelite obiehajúcom Zem a Snehulienka sa stala princeznou, ktorá sa pripravuje viesť revolúciu proti tyranskej vládkyni. Napriek tomu, že sú ich osudy zasadené do futuristického sveta plného robotov, vesmírnych kolónií a genetických experimentov, čitateľ v nich stále bezpečne spoznáva príbehy, ktoré pozná od detstva. Nezáleží na tom, či siahnete po The Lunar Chronicles, Heartless, Renegades alebo niektorej z jej novších kníh. Vždy máte pocit, že vstupujete do sveta, ktorý je súčasne dôverne známy aj úplne nový. Čitateľ si nikdy nemôže byť istý, kam sa príbeh vydá ďalej a číta dlho do noci.

 

 

Keby sa niekto Marissy Meyer spýtal, kedy sa rozhodla stať spisovateľkou, pravdepodobne by nedokázala odpovedať. Sama totiž hovorí, že si nepamätá obdobie, kedy by príbehy netvorila. Ešte nevedela písať a už diktovala mamičke vlastné rozprávky, aby ich za ňu zapisovala. Akonáhle sa naučila čítať, začala si ich zapisovať sama a písanie sa pre ňu stalo rovnako prirodzenou súčasťou života ako pre iné deti kreslenie alebo hra vonku. Začínala hneď fanfikciami. Fascinoval ju svet Sailor Moon, a tak sa pohrávala s predstavou, aké ďalšie príbehy by jeho hrdinky mohli prežiť. Internetové komunity vtedy predstavovali bezpečné miesto, kde si začínajúci autori navzájom čítali svoje texty, radili si a povzbudzovali sa. Marissa neskôr priznala, že práve tu získala prvých skutočných čitateľov a tiež odvahu pokračovať ďalej. Zistila že, vo chvíli, keď svoj príbeh zverejní, začne žiť vlastným životom a čitatelia v ňom nachádzajú veci, ktoré do neho ani vedome nevložila. Vo svojich šestnástich rokoch sa pustila do prvého románu. Nasledovali ďalšie rukopisy, ďalšie pokusy a ďalšie roky, počas ktorých sa učila svoje remeslo. Dnes sa môže zdať, že úspech prišiel takmer cez noc, skutočnosť však bola oveľa menej rozprávková. Než sa na pultoch kníhkupectva objavila Cinder, uplynulo takmer desať rokov písania, prepisovania, hľadania vlastného štýlu i trpezlivého čakania na príležitosť.

 

 

Tou najdôležitejšou sa nakoniec stala prekvapivo jednoduchá veta. Čo keby…? Marissa Meyer hovorí, že nehľadá najskôr zápletku ani hlavného hrdinu. Oveľa viac ju zaujíma jediná zmena, ktorá prevráti známy príbeh hore nohami. Čo keby Popoluška nebola obyčajné dievča, ale talentovaná kyborgská mechanička? Čo keby Kráľovná sŕdc nebola odjakživa krutá, ale kedysi bývala obyčajným dievčaťom so snami? Čo keby Locika netrávila život vo veži, ale sama na satelite obiehajúcom Zem? Z jedinej otázky potom postupne vyrastá celý svet so svojou históriou, politikou, technológiami i pravidlami. Sama priznáva, že akonáhle objaví správne „čo keby“, zvyšok príbehu sa začne skladať takmer sám. Prekvapivé pritom je, že hoci jej knihy pôsobia spontánne a čitateľ má často pocit, že sa príbeh rúti vpred rovnako nepredvídateľne ako jeho hrdinovia, Marissa Meyer patrí medzi autorov, ktorí plánujú takmer všetko. Než napíše prvú kapitolu, potrebuje poznať koniec. Vie, kam majú postavy dôjsť, aký bude ich najväčší konflikt i ktoré okamihy majú čitateľom zostať v pamäti. Až potom začína hľadať cestu, ktorá k nim povedie. Pri rozsiahlej sérii The Lunar Chronicles mala ešte pred vydaním prvého dielu premyslené nielen jednotlivé knihy, ale aj ich vzájomné prepojenie a veľké finále celej ságy. Sama hovorí, že práve znalosť cieľa jej umožňuje rozdeliť veľký príbeh na menšie etapy, aby každá kniha priniesla vlastný uzavretý konflikt a súčasne posúvala čitateľov k záverečnému vyvrcholeniu. Keď človek jej romány číta, môže ľahko nadobudnúť dojem, že sa všetko rodilo postupne a že autorka nechávala postavy, aby ju samy viedli. V skutočnosti je za ich zdanlivou ľahkosťou obrovské množstvo príprav, poznámok a premyslených súvislostí. Asi preto pôsobí ich jej svety tak uveriteľne, majú pevnú konštrukciu, ktorú čitateľ síce nevidí, ale podvedome ju počas čítania cíti.

 

 

Pri spôsobe, akým Marissa tvorí, ešte zostaneme. Je totiž v mnohých ohľadoch zaujímavý. Starostlivé plánovanie pre ňu neznamená, že by písala pomaly. Naopak hovorí, že prvú verziu románu dokáže vytvoriť pomerne rýchlo, často počas obdobia kratšieho ako tri mesiace, pretože v tejto fáze už má pripravenú osnovu, pozná dôležité body príbehu a môže sa sústrediť na to, aby sa dostala od začiatku ku koncu. Skutočná práca podľa nej začína až pri úpravách, keď sa z prvého priechodu stáva kniha, ktorú môže čítať niekto iný. Prvú verziu chápe ako spôsob, ako príbeh dostať z hlavy na papier, aby vôbec mohla zistiť, čo funguje. Až pri revíziách sa vracia k motiváciám postáv, rytmu scén, logike sveta a okamihom, ktoré v osnove vyzerali presvedčivo, ale v samotnom texte nepôsobia dostatočne silne. Tento prístup môže byť povzbudivý pre začínajúcich autorov, ktorí často očakávajú, že kvalitný román vzniká plynule od prvej vety, zatiaľ čo Meyer otvorene hovorí o tom, že rýchlo napísaný rukopis je iba materiál, s ktorým treba ďalej pracovať. Niekedy počas písania zistí, že vedľajšia postava alebo prvok sveta získal oveľa väčší význam, než pôvodne čakala. Pri práci na románe House Saphir ju napríklad začala natoľko baviť duchovná postava Triffon, že jej rola postupne narástla a autorka kvôli nej musela upraviť aj pravidlá fungovania mágie, aby nová podoba príbehu držala pohromade. Náročnosť prepisovania sa ešte zvyšuje u mysterióznych príbehov a hádaniek, pretože autor musí zaistiť, aby riešenie pôsobilo prekvapivo, ale zároveň bolo spätne logické a aby čitateľ dostal dostatok stôp bez toho, aby príliš skoro pochopil celý mechanizmus. Meyer označila The Escape Game za jednu z najťažších kníh, na ktorých pracovala, pretože musela súčasne strážiť zápletku, tajomstvo, jednotlivé hádanky aj spôsob, akým sa ich riešenie spája s vývojom postáv.

 

 

Rozprávkové a fantastické svety môžu vytvárať dojem, že autor potrebuje hlavne predstavivosť, Marissa Meyer však pri príprave nových kníh venuje veľkú pozornosť rešerším, pretože aj vymyslený príbeh získava presvedčivosť z konkrétnych detailov. Pri písaní House Saphir, inšpirovaného okrem iného francúzskym folklórom a motívmi pripomínajúcimi rozprávku o Modrovousovi, študovala miestne legendy, historické súvislosti i kultúrne prostredie a počas práce navštívila Francúzsko, aby miesta nevnímala iba prostredníctvom textov a fotografií. Z rešerší vyberá prvky, ktoré dokážu vytvoriť atmosféru, dodať svetu vlastnú minulosť a presvedčiť čitateľov, že príbeh nezačal na prvej strane knihy. Zaujíma ju, ako ľudia rozprávali o nebezpečných domoch, dušiach, manželstve, smrti alebo zakázaných miestach, a tieto predstavy potom pretvárajú tak, aby slúžili jej postavám a témam. Podobne pracovala už v The Lunar Chronicles, kde spájala rozprávkovú symboliku s technológiami, medicínou, politikou a obrazom budúcej Zeme.

 

 

Keď v roku 2012 vyšla Cinder, z pôvodnej rozprávky si ponechala niekoľko známych oporných bodov a všetko ostatné Marissa vystavala znova. Namiesto neurčitého kráľovstva sa dej odohráva vo futuristickom Novom Pekingu, namiesto plesových šiat prichádza k slovu technika, kybernetika a svet po ničivej pandémii a hlavná hrdinka nečaká, kým ju niekto zachráni, pretože je zvyknutá spoliehať sa predovšetkým sama na seba. Cinder pracuje ako mechanička, je kyborg av spoločnosti, ktorá sa na ľudí s umelými časťami tela pozerá s predsudkami, si veľmi dobre uvedomuje, že od klasickej rozprávkovej princeznej má ďaleko. Napriek tomu v jej príbehu stále zostáva niečo dôverne známe: komplikovaný vzťah s rodinou, stretnutie s princom, veľká spoločenská udalosť i motív stratenej črievičky, ktorý však v novom svete získava úplne iný význam. Marissa Meyer vždy chcela, aby pôvodnú rozprávku čitateľ v príbehu neustále ľahko rozpoznával, ale súčasne si nemohol byť istý, čo z nej zostane zachované a čo sa premení na nepoznanie. Sama v rozhovoroch opisuje, že ju priťahuje okamih, kedy sa známy motív podarí zasadiť do nových súvislostí tak, aby pôsobil prekvapivo, a napriek tomu nestratil spojenie s príbehom, ktorý si ľudia nesú z detstva. Retelling pre ňu nie je kopírovaním zápletky, ale rozhovorom s pôvodnou rozprávkou, v ktorom môže meniť role, motivácia aj celý svet, pokiaľ zachová niekoľko prvkov, podľa ktorých čitateľ stále pozná, odkiaľ príbeh vychádza.

 

 

V ďalších dieloch sa k Cinder pridávajú hrdinky inšpirované Červenou čiapočkou, Locikou a Snehulienkou, ktorých osudy sú časťami jedinej rozsiahlej ságy. Scarlet žije na farme a pátra po zmiznutej babičke, pričom sa stretáva s mladíkom prezývaným Vlk, ktorý je oveľa nebezpečnejší a zložitejší ako rozprávková šelma. Cress trávi roky v izolácii na satelite, odkiaľ pomocou technológií sleduje Zem, takže motív veže zostáva zachovaný, ale získava podobu osamelosti uprostred vesmíru. Winter, lunárna princezná inšpirovaná Snehulienkou, žije pod dohľadom kráľovnej Levany a postupne sa stáva symbolem odporu proti režimu, ktorý ovláda vlastných obyvateľov pomocou manipulácie, strachu a genetických schopností. Každá hrdinka má vlastnú osobnosť, temperament i spôsob, akým sa vyrovnáva so svetom, a napriek tomu sa ich príbehy postupne prepájajú natoľko, že ich nemožno chápať len ako štyri samostatné rozprávky zasadené do budúcnosti. Marissa už pri plánovaní série vedela, ku ktorému veľkému stretu chce všetky postavy doviesť, a jednotlivé knihy preto fungujú ako časti premysleného oblúka, v ktorom má každý diel vlastný konflikt, ale súčasne rozširuje svet, privádza nových hrdinov a pripravuje pôdu pre finále. Tento spôsob práce umožnil, aby sa séria s každým dielom zväčšovala bez toho, aby stratila smer, a aby čitateľ mal pocit, že sa pred ním postupne skladá oveľa väčší príbeh, než aký sľubovala prvá kapitola Cinder.

 

 

Futuristický svet The Lunar Chronicles pritom nestojí len na efektnom prepojení rozprávok so science fiction. V jeho pozadí sa objavuje smrtiaca choroba, politické napätie medzi Zemou a Mesiacom, spoločenská nedôvera voči kyborgom, propaganda, boj o moc i otázka, kto smie rozhodovať o tele a slobode druhého človeka. Mladší čitateľ môže sledovať dobrodružstvo, romantiku a napínavé úteky, zatiaľ čo pri neskoršom návrate začne vnímať vrstvy, ktoré mu pri prvom čítaní unikali. Čitatelia napríklad opisujú, že sériu milovali už na druhom stupni, ale po rokoch ju čítali inak, pretože mali väčšiu citlivosť k politike vytvoreného sveta, k otázkam diskriminácie, kultúrneho zobrazenia ak motívu pandémie, ktorý po skúsenosti so skutočnou globálnou nákazou pôsobí oveľa menej vzdialene ako pri prvom vydaní. V recenziách sa niekedy objavujú otázky, či sú všetky kultúry zachytené rovnako presvedčivo, či niektoré metafory diskriminácie fungujú tak dobre, ako autorka zamýšľala, alebo či politická mapa sveta nie je miestami príliš zjednodušená. Zaujímavé však je, že aj čitatelia, ktorí dnes vidia nedostatky oveľa ostrejšie, často zdôrazňujú, že séria zostáva nesmierne čítavá a že k nej majú vzťah, ktorý sa pri kritickom pohľade nestratil. Knihy pre nich sú súčasťou ich čitateľskej histórie, pretože ich kedysi priviedli k určitému typu fantasy, k retellingom alebo vôbec k pravidelnému čítaniu. To je pri young adult literatúre obzvlášť dôležité, pretože knihy čítané v dospievaní často plnia inú úlohu ako romány, ku ktorým sa človek dostane neskôr. Môžu byť prvým miestom, kde čitateľ zažije zložitejší svet, ktorý sa neobmedzuje na školu, rodinu a prvú lásku, ale otvára aj témy moci, nespravodlivosti, identity a odporu. The Lunar Chronicles ponúka všetky tieto motívy v podobe, ktorá je prístupná, napínavá a emočne zrozumiteľná, takže čitateľ nemusí mať pocit, že sa zoznamuje s veľkými spoločenskými otázkami, a napriek tomu o nich počas príbehu premýšľa.

 

 

Význam série sa nedá merať len predajom alebo tým, koľko prekladov postupne vzniklo. Pre mnohých dnešných čitateľov predstavovala prvá skúsenosť s predstavou, že rozprávka nemusí byť uzavretým starým príbehom, ktorý možno iba znovu prerozprávať, ale otvoreným materiálom, z ktorého je možné vytvoriť takmer čokoľvek. Popolčina nevlastná rodina môže zostať, aj keď dievča pracuje v dielni plnej androidov. Locika môže ďalej túžiť po slobode, aj keď okolo jej väzenia nie je les, ale prázdnota vesmíru. Snehulienka môže bojovať s kráľovnou bez toho, aby potrebovala sedem trpaslíkov, pretože podstata konfliktu neleží v rekvizitách, ale v túžbe jednej ženy udržať si moc a druhej získať právo rozhodovať o vlastnom živote. Marissa Meyer tak pomohla rozšíriť predstavu, čo všetko môže moderný retelling znamenať. Dovolila rozprávkam vstúpiť do science fiction, politickej dystopie a rozsiahlej tímovej ságy, v ktorej sa príbehy jednotlivých hrdiniek navzájom dopĺňajú. Čitateľ si pritom užíva dvojaké potešenie: spoznáva známe motívy a súčasne sleduje, ako ďaleko ich autorka dokáže posunúť bez toho, aby pretrhla väzbu k ich pôvodu. Čitatelia milujú hlavne postavy, ktoré majú vlastné obavy, slabosti a túžby a ktoré sa v priebehu deja menia nielen pod tlakom veľkých politických udalostí, ale aj prostredníctvom priateľstva, lásky, hanby, nedôvery a postupne získavanej odvahy. Marissa pri ich tvorbe často vychádza z niekoľkých jednoduchých otázok: čím bude postava čitatelia blízka, čo si na nej môže vážiť, aká chyba jej bude komplikovať život a čoho sa bojí najviac. Posledná otázka je pre ňu obzvlášť dôležitá, pretože strach často určuje celý vývoj postavy, jej rozhodnutie aj okamih, kedy musí prestať utekať pred tým, čo ju ohrozuje.

 

 

Cinder sa musí vyrovnať s tým, že sa sama nepovažuje za plnohodnotného človeka, pretože spoločnosť ju naučila vidieť svoje kybernetické časti ako niečo menejcenné. Scarlet koná impulzívne, pretože ju lojalita k babičke ženie vpred rýchlejšie, než dokáže premýšľať o nebezpečenstve. Cress strávila toľko času v izolácii, že si svet predstavuje romantickejšie a bezpečnejšie, než aký v skutočnosti je. Winter odmieta používať schopnosť, ktorá by jej umožnila ovládať ostatných, aj keď jej toto rozhodnutie stojí vlastnú duševnú stabilitu. Vedľa nich stojí kráľovná Levana, ktorá patrí k najvýraznejším postavám celej série a zároveň ukazuje ďalšiu stránku autorkinho písania. Marissa otvorene hovorí, že ju baví vytvárať záporné a morálne nejednoznačné postavy, pretože jej umožňujú skúmať túžby a slabosti, ktoré by u klasického hrdinu pôsobili neprijateľne. Zloduch pre ňu nie je zaujímavý len tým, že škodí ostatným, ale aj tým, ako si svoje konanie vysvetľuje, akú bolesť alebo potrebu za ním skrýva a prečo je presvedčený, že má na svoje činy právo. Levanu neospravedlňuje jej prežité utrpenie a príbeh z nej nerobí nepochopenú obeť, ktorá vlastne za nič nemôže, napriek tomu jej históriu dovoľuje čitateľom pochopiť, ako vznikla jej posadnutosť krásou, kontrolou a uznaním. Autorka čitatelia dovolí nahliadnuť do logiky niekoho, kto pôsobí kruto bez toho, aby ho nútila s touto logikou súhlasiť. Tento záujem o zrod zloducha neskôr rozvinie ešte oveľa výraznejšie v románe Heartless, kde sa vracia k jednej z najslávnejších zlých kráľovien svetovej literatúry a pýta sa, aký život mohla viesť skôr, ako začala kričať, že všetkým majú sťať hlavu.

 

 

V románe Heartless sa Marissa Meyer vydala inou cestou ako v sérii The Lunar Chronicles, pretože sa v ňom vracia do podivuhodného sveta Lewisa Carrolla, v ktorom sa pravidlá reality neustále ohýbajú, logika sa mení na hádanku a za veselými farbami sa skrýva niečo znepokojujúce. Čitateľ už od prvých strán vie, kým sa hlavná hrdinka raz stane, a práve táto znalosť mení celý spôsob, akým jej príbeh vníma, pretože Catherine ešte nie je krutou panovníčkou posadnutou popravami, ale mladou ženou, ktorá chce otvoriť vlastnú cukráreň, piecť torty a žiť podľa jej predstáv, zatiaľ čo jej rodina stále od jej žen, že jej rodina stále od jej žen jej sny nie sú dosť dôležité na to, aby podľa nich mohla skutočne konať. Marissa Meyer v tejto knihe skúma možnosť, že ľudia sa niekedy nestávajú krutými počas jediného dramatického okamihu, ale pomaly, pod tlakom rozhodnutí, ku ktorým boli dotlačení, strát, ktoré nedokázali uniesť, a situácií, v ktorých znovu a znovu zisťovali, že ich priania majú pre okolie menšiu cenu ako očakávania ostatných. Catherine pritom nie je napísaná ako budúca zloducha, ktorej temnota by bola viditeľná od samého začiatku, pretože dlho pôsobí skôr ako niekto, kto sa snaží uchovať si vnútorný priestor pre vlastný život, ale nedokáže nájsť dosť odvahy, podpory ani skutočnej slobody, aby sa proti okolitému tlaku postavila včas. Táto konštrukcia dáva príbehu zvláštne napätie, pretože čitateľ dúfa, že sa známemu osudu podarí uniknúť, hoci už z názvu postavy aj z pôvodného príbehu tuší, že žiadne skutočné vyslobodenie nepríde. Každá chvíľa šťastia je preto od začiatku poznamenaná vedomím budúcej straty a každý okamih, v ktorom Catherine ustúpi, mlčí alebo dovolí druhým rozhodnúť za seba, pôsobí o niečo ťažšie, pretože môže byť ďalším krokom k žene, ktorú neskôr poznáme ako Kráľovnú sŕdc. Nejde pritom o jednoduché vysvetlenie typu „ublížili jej, a preto sa stala zlou“, pretože Meyer svoju hrdinku neospravedlňuje a nesnaží sa z nej urobiť nevinnú obeť bez zodpovednosti, ale ukazuje, ako sa bolesť môže premeniť na tvrdosť, ak človek postupne stratí pocit, že má ešte čo chrániť.

 

 

Čitatelia spomínajú, že práve emocionálne vzťahy a postupný rozpad nádeje boli pre nich oveľa silnejšie ako samotné fantastické kulisy, čo dobre vystihuje, prečo má Heartless na mnoho čitateľov taký výrazný dopad. Príbeh nestojí len na tom, že sa odohráva v kúzelnom svete plnom bizarných postáv a nepravdepodobných pravidiel, ale na vzťahoch, v ktorých sa mieša túžba, strach, lojalita a vedomie, že niektoré rozhodnutia už nebude možné vziať späť. Zasiahne nás pomalým a nevyhnutným smerovaním k výsledku, ktorý síce očakávame, ale napriek tomu si prajeme, aby nenastal. Marissa Meyer namiesto otázky „Čo sa stane?“ stavia pred čitateľov otázku „Ako sa to mohlo stať?“, čím presúva pozornosť od dejového prekvapenia k postupnej premene postavy. Každý krok je dôležitý, pretože odhaľuje, čo Catherine stráca a čo sa v nej uzatvára, kým sa z dievčaťa, ktoré chcelo piecť, milovať a rozhodovať o vlastnom živote, nestane žena, pre ktorú už súcit predstavuje slabosť.

 

 

V tomto smere je Heartless možno najčistejším príkladom autorkinho záujmu o záporné postavy. Marissu Meyer fascinuje, že zloduch vo vlastnom príbehu sám seba väčšinou za zloducha nepovažuje, pretože svoje konanie chápe ako obranu, nutnosť, spravodlivú odplatu alebo spôsob, ako získať niečo, čo mu bolo dlho odopierané. Pri písaní ju zaujíma nielen to, čoho sa postava dopúšťa, ale aj aký vnútorný príbeh si o svojich činoch rozpráva a kde leží hranica, za ktorou sa pochopiteľná bolesť mení v rozhodnutí ubližovať druhým. Traumatická minulosť automaticky nezbavuje človeka zodpovednosti, ale zlo býva pre príbeh zaujímavejšie vo chvíli, keď nevzniká vo vzduchoprázdne, ale rastie z niečoho ľudského, čo sa postupne pokrivilo, či už je to túžba po uznaní, strach z odmietnutia, potreba kontroly alebo neschopnosť prijať stratu. Catherine ječlovek, ktorý sa mohol rozhodnúť inak, lenže v rozhodujúcich chvíľach to neurobil alebo už nedokázal. Marissu jednoducho zaujímajú záporáci. U kladného hrdinu čitateľ často prijme, že jeho cieľom je zachrániť svet, ochrániť blízkych alebo napraviť nespravodlivosť, zatiaľ čo u zápornej postavy musí autor oveľa starostlivejšie hľadať vnútornú logiku, vďaka ktorej jej konanie dáva zmysel aspoň jej samotnej. Meyer si kladie otázku, čo postava chce, prečo to považuje za oprávnené a aký strach sa skrýva pod jej potrebou moci, kontroly alebo pomsty. Tým nevznikajú zloduchovia, ktorých by bolo nutné ospravedlňovať, ale postavy, ktorých krutosť nevyzerá ako náhodne pridaná vlastnosť. Levana túži po obdive a úplnej kontrole, pretože nedokáže zniesť zraniteľnosť ani možnosť, že by ju niekto videl bez obrazu, ktorý okolo seba vytvorila. Catherine sa uzatvára súcitu po tom, čo vníma cit ako zdroj bolesti, ktorej sa už nechce znova vystaviť. Nova sa obracia proti systému, pretože jeho zlyhanie chápe ako dôkaz, že ochrana založená na autorite je falošná. Každá z týchto postáv prekračuje hranice, za ktorými už jej bolesť nemôže ospravedlniť následky pre ostatných, ale čitateľ zároveň rozumie ceste, ktorá ju k tejto hranici priviedla.

 

 

Román zároveň ukazuje, ako dobre Meyer rozumie nebezpečenstvu nenaplneného života. Catherine netúži po moci, sláve ani obdive, ale po niečom relatívne prostom, čo by v inom svete mohlo byť dosiahnuteľné, a tým bolestnejšie pôsobí, keď okolie jej priania považuje za nepraktické, nedôstojné alebo príliš malé. Jej sen o vlastnej cukrárni sa postupne mení na symbol života, ktorý si nedovolila skutočne vybojovať, hoci po ňom túžila, a čitateľ tak sleduje zrod jednej známej zápornej postavy, ale aj príbeh o tom, čo môže urobiť s človekom dlhodobý pocit, že jeho skutočný život sa odohráva niekde vedľa a že ten, ktorý háda. Téma slobody sa v autorkiných knihách objavuje opakovane, aj keď zakaždým v inej podobe. Cinder bojuje s predsudkami voči svojmu telu a pôvodu, Cress sa snaží opustiť izoláciu, Winter odmieta využívať schopnosť, ktorú by mohla ovládať ostatní, a Catherine túži získať právo rozhodnúť o vlastnom živote ešte skôr, než zistí, že každé ďalšie zaváhanie jej možnosti zmenšuje. Meyer svoje hrdinky necháva zápasiť s tým, že sloboda má cenu, rozhodnutia nesú následky a niektoré príležitosti sa po určitej chvíli už nevracajú.

 

 

Práve táto emočná vrstva vysvetľuje, prečo Heartless oslovilo aj čitateľov, ktorí inak podobné retellingy nevyhľadávajú. Kniha síce pracuje s dobre známym svetom, ale jej hlavná otázka nie je literárna ani rozprávková, pretože sa týka chvíle, keď človek prestane veriť, že môže byť ešte iný, než akého z neho urobili okolnosti. Meyer pritom nejde o prostý súcit, ale o oveľa nepohodlnejšie porozumenie, v ktorom sa dá súčasne ľutovať to, čo sa Catherine stalo, a odmietať to, kým sa nakoniec stala. Po tejto tragickej a vopred uzavretej ceste sa autorka v sérii Renegades obracia k inému typu morálneho konfliktu, v ktorom už nie je ľahké rozdeliť postavy na hrdinov a zbabelcov ani podľa toho, na ktorej strane stojí. Superhrdinovia tu nie sú len záchrancovia, ale aj mocenská štruktúra, ktorá rozhoduje, kto smie určovať pravidlá, zatiaľ čo postavy označované za zločincov často vychádzajú zo skúsenosti, že systém, ktorý ich má chrániť, zlyhal. Meyer tak opúšťa známe rozprávkové predlohy, ale ponecháva si tému, ktorá ju sprevádza naprieč tvorbou: otázku, kto získava právo nazývať sa hrdinom a či dobré úmysly stačia vo chvíli, keď človek začne rozhodovať za ostatných.

 

 

V sérii Renegades Marissa Meyer opúšťa rozprávkové predlohy a vstupuje do sveta superhrdinov, ďalej ju ale priťahujú postavy, ktoré sa nezmestia do jednoduchého rozdelenia na dobré a zlé, rovnako ako spoločnosti, ktoré samy seba označujú za spravodlivé, hoci ich pravidlá môžu niektorým ľuďom pomáhať a iné vytláčať na okraj. Superhrdinovia tu nepredstavujú iba jednotlivcov s výnimočnými schopnosťami, ktorí zasahujú vo chvíli nebezpečenstva, ale aj organizáciu, ktorá po období chaosu prevzala zodpovednosť za poriadok, bezpečnosť i rozhodovanie o tom, ako má spoločnosť fungovať. Zvonku pôsobí ako symbol stability, vo vnútri sa však postupne ukazuje, že žiadna inštitúcia nezostáva čistá len preto, že vznikla s dobrým úmyslom. Hlavná hrdinka Nova ako malá zažila, že tí, ktorí mali chrániť slabších, v rozhodujúcej chvíli neprišli, a jej pohľad na Renegáty sa preto utváral dávno predtým, než ich spoznala osobne. Nedôveruje ich autorite, spochybňuje ich právo riadiť životy ostatných a prichádza medzi ne s vlastným plánom, ktorý by v klasickom superhrdinskom príbehu stačil na to, aby bola označená za zloducha. Meyer jej však poskytuje dosť priestoru, aby čitateľ pochopil, odkiaľ jej presvedčenie vychádza bez toho, aby musel súhlasiť so všetkým, čo Nova urobí. Na druhej strane stojí Adrian, ktorý v Renegáty verí, ale súčasne začína vidieť rozpory medzi ich ideálmi a skutočným fungovaním, takže ani on nemôže zostať len bezvýhradným obhájcom systému, do ktorého patrí. Napätie celej trilógie vyrastá aj z toho, že obe hlavné postavy majú v niečom pravdu av niečom sa mýlia. Nova správne vidí, že spoločnosť sa nemôže navždy spoliehať na úzku skupinu výnimočných ľudí, ktorí rozhodujú za všetkých ostatných, zároveň však jej vlastná strana nesie skúsenosť s násilím, pomstou a chaosom, ktoré nemožno romantizovať len preto, že vznikli ako odpor proti moci. Adrian zase chápe, že pravidlá a inštitúcie môžu chrániť ľudí pred svojvôľou, dlho si ale nechce pripustiť, že autorita, ktorá nie je ochotná prijímať kritiku, začne skôr či neskôr chrániť aj samého seba.

 

 

Marissa Meyer v tejto sérii rozvíja otázku, ktorá sa v rôznych podobách objavuje aj v jej rozprávkových knihách: Určujú človeka jeho schopnosti, pôvod a pridelená rola, alebo rozhodnutia, ktoré robí vo chvíľach, keď mu žiadna možnosť nepripadá úplne správna? V The Lunar Chronicles museli hrdinky opustiť predstavu, ktorú o nich vytvorilo okolie, zatiaľ čo v Renegades sa hrdina a zloduch stávajú aj verejnými nálepkami, ktoré môžu zakrývať skutočné motivácie. Ten, kto zachraňuje mesto, nemusí byť automaticky morálne bezchybný, rovnako ako ten, kto sa postaví proti systému, nemusí byť iba ničiteľom. Marissa priznáva, že táto trilógia vznikala menej pevne naplánovaným spôsobom ako The Lunar Chronicles. Pri svojej prvej veľkej sérii mala vopred jasno, ktoré rozprávkové postavy sa objavia, ako sa ich osudy prepoja ak akému záverečnému stretu smerujú, zatiaľ čo u Renegades si dovolila viac objavovať za pochodu a postupne zisťovať, kam ju postavy a konflikty zavedú. Výsledok pôsobí v niektorých častiach rozvoľnenejšie, súčasne však zodpovedá svetu, v ktorom nikto nemá k dispozícii úplnú mapu a kde sa názory menia pod vplyvom nových skúseností. Sama Marissa sa opisuje ako človek, ktorý má rád plán, štruktúru a predstavu o tom, kam veci smerujú, takže neistota pre ňu nebýva oslobodzujúca, ale skôr náročná. V jednom z novších rozhovorov hovorila o tom, že zmeny plánov znášajú ťažko a že sa cítia najlepšie vo chvíli, keď si môže dopredu rozvrhnúť prácu aj bežný život. Z hľadiska jej tvorby je teda zaujímavé sledovať, ako často stavajú postavy do situácií, ktoré im žiadnu pevnú štruktúru neponúkajú, a núti ich rozhodovať sa bez istoty, že zvolili správne.

 

 

Napriek tomu, že si čitatelia Marissu Meyer často spájajú s originálnymi svetmi a nápadnými premenami známych príbehov, sama pri tvorbe postáv nevychádza predovšetkým z ich schopností, vzhľadu alebo role v zápletke. Potrebuje vedieť, čím bude daná postava čitatelia blízka, čo na nej bude možné obdivovať, aká chyba jej bude komplikovať život a čoho sa bojí najviac, a tento strach sa často stáva neviditeľnou silou, ktorá určuje jej rozhodnutie aj celý vývoj. To vysvetľuje, prečo jej hrdinovia nie sú zaujímaví len ako nos. Cinder môže byť kyborgská mechanička a Nova dievča, ktoré nikdy nespí, ale samotná zvláštnosť by na niekoľko sto strán nestačila. Dôležité je, čo pre nich ich schopnosti znamenajú, ako ovplyvňujú vzťah k vlastnému telu, spoločnosti a druhým ľuďom a pred čím ich naopak nedokážu ochrániť. Hrdina môže zvládnuť súboj, prelomiť bezpečnostný systém alebo ovládnuť mimoriadnu silu, ale stále môže mať strach z odmietnutia, zlyhania, straty kontroly alebo odhalenia, že nie je taký, za akého ho ostatní považujú. Meyer tým vytvára postavy, ktorých vývoj nie je založený len na tom, že získajú väčšiu silu alebo sa naučia lepšie používať svoje nadanie. Skutočný posun prichádza vo chvíli, keď musia urobiť niečo, čomu sa dlho vyhýbali, priznať pravdu, vzdať sa obranného mechanizmu alebo riskovať vzťah, na ktorom im záleží. Strach pre ňu nepredstavuje iba prekážku, ktorú treba odstrániť, ale súčasť osobnosti, ktorá môže človeka chrániť, obmedzovať aj viesť k rozhodnutiam, ktoré neskôr ľutuje.

 

 

Popri vlastných románoch sa Marissa Meyer niekoľko rokov venovala podcastu The Happy Writer, v ktorom viedla rozhovory s ďalšími autormi o ich práci, radostiach, neistotách i ceste k vydaniu knihy. Názov nevznikol náhodou. Meyer chcela spochybniť rozšírenú predstavu, že skutočný umelec musí nutne trpieť, byť neustále vyčerpaný alebo považovať vlastnú prácu za zdroj bolesti, pretože sama mala potrebu hovoriť aj o tom, čo ľuďom písanie dáva a prečo u neho zostávajú napriek odmietnutím, termínom a náročným revíziám. Podcast neidealizoval spisovateľskú profesiu a nepredstieral, že vydanie bestselleru odstráni pochybnosti, pracovné preťaženie alebo strach z ďalšej knihy. Jeho základná myšlienka však pripúšťala, že náročnosť a radosť sa nevylučujú a že autor nemusí svoju prácu nenávidieť, aby ju bral vážne. Neskôr sa rozhodla podcast ukončiť, pretože sa z neho postupne stala ďalšia práca s rozsahom, ktorý už nebolo možné ľahko skĺbiť s písaním a rodinou. V rozhovore vysvetlila, že program začal pripomínať tretie zamestnanie na plný úväzok a že v danej životnej fáze chcela dať prednosť domácemu vzdelávaniu svojich detí a spoločnému času. Toto rozhodnutie dobre zapadá do jej prístupu k tvorivosti, pretože spisovateľský život nevníma len ako neustále rozširovanie projektov, ale aj ako otázku, čomu je človek ochotný dať svoj obmedzený čas. Meyer žije v Tacome s manželom a dvojčatami av posledných rokoch hovorí o tom, že si rodina zvolila domáce vzdelávanie, pomalšia rana a možnosť viac cestovať, aj keď takéto usporiadanie prináša vlastné nároky na organizáciu. Pre človeka, ktorý má rád plán a nerád mení už vytvorenú štruktúru, môže byť spojenie písania, výučby a rodinného života zložité, súčasne však ukazuje, že úspešná kariéra nemusí mať jedinú správnu podobu.

 

 

Marissa Meyer sa ani po viac ako desiatich rokoch od vydania Cinder nevzdialila príbehom, vďaka ktorým ju čitatelia objavili. Pripravuje grafickú podobu Heartless, pokračovanie The Escape Game a ďalšie knihy inšpirované rozprávkami, zatiaľ čo svet The Lunar Chronicles má získať aj animovanú adaptáciu plánovanú ako trilógia. Počíta sa s uvedením v roku 2028. Marissa Meyer nevynašla retelling a nebola prvou autorkou, ktorá preniesla rozprávku do nového prostredia, jej knihy však pre veľkú časť mladej generácie vytvorili konkrétnu predstavu o tom, ako odvážne sa dá so známymi príbehmi zaobchádzať. Ukázala, že Popoluška môže opravovať androidy, Karkulka môže cestovať futuristickým Francúzskom, Locika môže sledovať Zem zo satelitu a Snehulienka viesť revolúciu bez toho, aby tieto premeny zničili to, čo na pôvodných príbehoch prežilo stovky rokov.

 

 

Jej tvorba zároveň pripomína, že známy príbeh nie je hotová vec uložená vo vitríne, ale materiál, ktorý každý čas znova pretvára podľa vlastných obáv, túžob a predstáv o slobode. Rozprávky kedysi varovali pred lesom, cudzími ľuďmi, márnivosťou alebo porušením zákazu, zatiaľ čo Meyer do nich privádza pandémie, technológie, manipuláciu, spoločenské predsudky a inštitúcie, ktoré sľubujú ochranu, ale môžu požadovať poslušnosť. Napriek tomu v ich strede zostávajú ľudia túžiaci po prijatí, vlastnej ceste a možnosti rozhodnúť, kým sa stanú. A možno je to najpresnejšie vysvetlenie, prečo jej knihy oslovili toľko čitateľov. Nielenže im ponúkli rozprávky, aké predtým nepoznali, ale zároveň im dovolili znovu spoznať príbehy, o ktorých si mysleli, že ich už dávno poznajú.

 

 

Príďte sa s Marissou stretnúť na Humbook a prečítajte si jej knihy. U nás môžete vyberať tu.