Marie Kondo: Čo o nás hovoria veci, ktorých sa nechceme vzdať?

Dokázala z obyčajného upratovania urobiť celosvetový fenomén. Za slávnou metódou KonMari sa ale skrýva oveľa zaujímavejší príbeh ženy, pre ktorú boli veci od detstva bezpečným svetom, a filozofia, ktorá nakoniec nie je ani tak o tom, čo vyhodiť, ako skôr o tom, čo si chceme ponechať. V skrini aj v živote. Stačila jedna otázka. Prebúdza to vo vás radosť? Dnes ju pozná aj množstvo ľudí, ktorí nikdy nečítali jedinú knihu Márie Kondo. Japonská špecialistka na upratovanie dokázala niečo úplne nepravdepodobné, urobila z triedenia skríň tému svetových médií a sama sa stala popkultúrnou hviezdou.

 

 

Jej prvá kniha The Life-Changing Magic of Tidying získala milióny čitateľov. V roku 2015 ju časopis Time zaradil medzi stovku najvplyvnejších ľudí sveta. O štyri roky neskôr prišiel seriál Tidying Up with Marie Kondo a KonMari sa prostredníctvom Netflix dostala do domácností po celom svete. Oficiálna KonMari dnes uvádza viac ako 14 miliónov predaných výtlačkov jej prvej knihy a preklady do 44 jazykov. Pritom všetko začalo podstatne skromnejšie.

 

Kondo si v devätnástich rokoch, ešte ako študentka sociológie na Tokyo Woman's Christian University, založila vlastnú poradenskú službu zameranú na upratovanie. Záujem postupne narástol natoľko, že sa na jej osobné konzultácie čakalo celé mesiace. Keď už nemohla byť v každej domácnosti sama, začala školiť ďalších konzultantov. Prvý oficiálny certifikačný kurz sa konal v New Yorku v roku 2016 a dnes KonMari funguje ako medzinárodná sieť.

 

Ale možno ešte zaujímavejšia je otázka, prečo sa práve upratovanie stalo jej životnou témou. Mária sa o domácnosť začala zaujímať už okolo piatich rokov. Zatiaľ čo jej starší brat hral videohry, ona čítala matkine časopisy o bývaní, varení a domácnosti. Časopis ESSE vraj vyťahovala zo schránky skôr, než sa k nemu matka vôbec dostala. Rady okamžite skúšala. Po článku o šetrení elektrinou chodila po dome a vypájala nepoužívané spotrebiče. Z kartónov od mlieka vyrábala prepážky do zásuviek a z obalov od videokaziet organizéry. A zatiaľ čo spolužiaci cez prestávky hrali vonku, Mária reorganizovala školskú knihovníčku alebo skúmala skriňu s upratovacími potrebami. Už vtedy ale narážala na problém, ktorý pozná každý, kto niekedy strávil sobotu generálnym upratovaním. Nech upratovala sebe viac, neporiadok sa vracal.

 

V pätnástich konečne objavila vyhadzovanie. A trochu sa jej vymklo z rúk. Prečítala si vtedy japonský bestseller Nagisy Tatsumi The Art of Discarding. Po príchode domov sa pustila do svojej izby a počas niekoľkých hodín naplnila osem vriec oblečením, učebnicami, hračkami, zbierkou gúm a ďalšími vecami, na ktorých existenciu už skoro zabudla. Ten pocit bol vraj opojný. Zrazu videla časti izby, ktoré boli predtým schované pod vecami, a pripadalo jej, že sa spolu s miestnosťou prečistila aj jej hlava. Vyhadzovanie zafungovalo a Mária mu úplne prepadla. Skúšala najrôznejšie pravidlá. Čo som dva roky nepoužila, musí preč. Keď niečo kúpim, niečoho sa zbavím. Každý deň vyhodím jednu vec. Jej disciplína bola obdivuhodná, raz si vraj dokonca schovala nepotrebný bloček na nasledujúci deň, aby mala čo vyhodiť. V najextrémnejšom období naplnila počas jediného mesiaca tridsať vriec. Neustále pátrala po ďalšej veci, ktorú nepotrebuje, bola podráždená a zistila, že čím viac sa sústredí na to, čo jej vadí, tým horšie sa doma cíti.

 

A zásadná myšlienka, na ktorej neskôr postavila celé KonMari, bola na svete. Sedela vo svojej izbe a nechápala, prečo po rokoch upratovania stále nie je spokojná. Podľa jej rozprávania nakoniec vyčerpaním zaspala. Keď sa asi po dvoch hodinách prebrala, mala pocit, že počula hlas, ktorý jej povedal, aby sa na svoje veci pozrela pozornejšie. Sama túto skúsenosť popisuje ako okamih, keď pochopila, že sa celé roky sústredila na zlú stranu problému. Hľadala veci, ktoré nemá rada, ktoré prekážajú, ktoré môže vyhodiť. Ale čo keby hľadala presný opak? Veci, ktoré si chce ponechať. Z otázky „Čoho sa mám zbaviť?“ sa postupne stalo slávne: „Does it spark joy?“ Čo je spojenie, ktoré sa pokúsilo zachytiť japonské tokimeki. Sama Kondo ho opisuje ako intuitívnu reakciu, ktorú môžeme spoznať aj v tele. Preto podľa nej nestačí stáť pred skriňou a jednotlivé veci pozorovať. Máme ich vziať do ruky. U niečoho príde ľahkosť, radosť, možno malé vnútorné áno. Pri inej veci nič. A aj keď sa KonMari často zamieňa za minimalizmus, je to chyba, hoci Kondo v skutočnosti nehovorí, koľko vecí máme vlastniť. Cieľom nie je mať málo vecí, ale je vedieť, prečo máme práve to, čo máme.

 

Ako teda KonMari funguje? Než začneme niečo vyhadzovať, máme si podľa Konda predstaviť svoj ideálny spôsob života. Ako chceme doma vstávať? Čo chceme robiť večer? Ako má vyzerať miesto, kam sa vraciame? A hlavne, ako sa v ňom chceme cítiť? Až potom príde samotné triedenie. Kondo odporúča zhromaždiť všetky veci rovnakého druhu na jedno miesto a postupovať podľa kategórií, nie podľa miestností. Najprv oblečenie, potom knihy, papiere, najrôznejšie drobnosti, ktorým hovorí komono, a nakoniec sentimentálne predmety. Poradie má svoj zmysel. Rozhodnúť sa o tričku je zvyčajne jednoduchšie ako o fotografii zosnulej babičky. Každým jednoduchším rozhodnutím si podľa Kondo precvičujeme schopnosť spoznať, čo je pre nás skutočne dôležité. Až potom prichádza ukladanie. Každá ponechaná vec má dostať svoje miesto.

 

Oblečenie Kondo skladá tak, aby jednotlivé kusy mohli stáť vertikálne. Rovnaké veci patria k sebe. A úložný systém má byť jednoduchý. Žena, ktorá kedysi míňala peniaze za najrôznejších organizérov a považovala vymýšľanie úložných systémov takmer za intelektuálny šport, nakoniec zistila, že jedným z najlepších organizérov je obyčajná krabica od topánok. Neriešte len, ako ľahko vec vytiahnete. Premýšľajte, ako ľahko ju dokážete vrátiť, pretože veci, ktoré sa nemajú kam jednoducho vrátiť, začnú podľa nej vytvárať ďalší neporiadok.

 

A pozor pre nás najzaujímavejšiu tému! A čo knihy? Naozaj ich Mária Kondo dovoľuje len tridsať? Nie! Preboha, takto to nemyslela! Kondo síce vo svojej prvej knihe skutočne napísala, že ona sama v tom čase udržovala svoju knižnicu okolo tridsiatich titulov. Nikde ale nestanovila tridsať kníh ako povolený limit pre ostatných! Nebláznite ľudí! Mária sama bola od detstva vášnivou čitateľkou. Ale, áno, priznajme si to, stala sa nemilosrdnou. Raz si ju prečítam, to poznáme každý, že? Podľa Kondo raz ale veľmi často znamená nikdy. Sama si to s knihami poriadne zavarila. kto nie, že? Prešla fázou, keď si z kníh, ktorých sa nechcela vzdať kvôli niekoľkým obľúbeným pasážam, tieto vety najprv vypisovala. Potom ich kopírovala. A nakoniec začala obľúbené stránky z kníh priamo vytrhávať a ukladať do zložky. Po dvoch rokoch zistila, že ju ani raz neotvorila. Nemôžeme si tu odpustiť komentár. To nemajú v Japonsku antikvariáty, alebo čo? Kniha, ktorá už nemá pokračovať s nami, nemusí predsa skončiť roztrhaním. Môže pokračovať s niekým iným. Ale dobrá, odpúšťame..

 

Mária Kondo nie je len postrachom antikvariátov, bývala postrachom aj svojej vlastnej rodiny. KonMari totiž nevznikla tak, že by Mária jedného dňa objavila dokonalú metódu. Vznikla z dlhej série jej vlastných omylov. Ako mladá napríklad tajne vyhadzovala veci rodičov a súrodencov. Nepoužívané predmety schovávala dozadu do skrine a pokiaľ ich nikto nehľadal, zbavila sa ich. Za niekoľko mesiacov tak z domácnosti zmizlo asi desať vriec. Rodina ju nakoniec pristihla a zakázala jej upratovať čokoľvek okrem vlastnej izby. Dnes sama píše, že jej vtedajšie správanie bolo arogantné. Lenže zákaz mal zaujímavý vplyv. Keď sa prestala sústrediť na ostatných a upratala vlastný priestor, začali vraj ostatní po čase triediť sami. Jej brat napríklad počas jediného dňa vyradil vyše dvesto kníh.

 

A Kondo vďaka tomu pochopila ďalšie pravidlo, ktoré by sa mnoho z nás (poznáte tieto týpky, že?) tiež malo učiť už v škôlke. Neupratujte život ostatným!

 

Keď si chce niekto z tejto upratovacej špecialistky urobiť srandu, povie, že ďakuje ponožkám. Áno, Kondo ďakuje veciam všeobecne. Botám za to, že ju celý deň niesli. Kabelke za prácu, ktorú odviedla. Oblečenie za ochranu tela. Veci, ktorú vyraďuje, poďakuje za službu a skúsenosť, ktorú jej priniesla. Dokonca odporúča ponožky nezväzovať do tesných guličiek. Celý deň sú podľa nej stlačené medzi chodidlom a topánkou, takže zásuvka je ich príležitosťou odpočívať. Zasmiali ste sa? Pre Kondo to nie je roztomilá hra vymyslená pre zaujímavosť, má to pre ňu oveľa hlbší význam. Päť rokov pracovala ako miko, pomocníčka v šintoistickej svätyni. Svätyne ju priťahovali už ako dieťa. V japonskom kultúrnom prostredí pritom nie je vzťah človeka k predmetom nutne rovnaký ako náš západný pohľad na neživú vec. Sama Kondo v neskorších rozhovoroch hovorí o predstave yaoyorozu no kami, nespočetných božstiev či duchovnej prítomnosti vo svete okolo nás, a o vďačnosti voči veciam, krajine i ľuďom, ktorí nás podporujú. Preto pri prvej návšteve klientovho domu nezačne otvárať skrine, ale pokľakne, v duchu sa domu predstaví, povie mu svoje meno a požiada ho o pomoc pri vytváraní priestoru, kde sa jeho obyvateľom bude dobre žiť. Upratovať dlho chodila v šatách a saku. Upratovanie pre ňu nie je špinavá práca, ale obrad. Svojmu starému svetlo modrému telefónu, ktorý mala veľmi rada na strednej škole, pred vyhodením poslala poslednú správu: Ďakujem za všetko ❤️ Telefón správu prijal ao niekoľko minút neskôr sa vraj vypol a už nikdy nefungoval. Kondo pripúšťala, že to bola pravdepodobne náhoda, ale na ňu ten okamih pôsobil, akoby telefón vedel, že jeho práca skončila.

 

Celý jej vzťah k predmetom je ale zaujímavý, veci pre ňu boli bezpečnejšie ako ľudia. Mária bola prostredná z troch detí, po narodení mladšej sestry mala pocit, že na ňu rodičom nezostáva toľko pozornosti. Ako malá sa preto snažila byť čo najsamostatnejšia, už ako prváčka vstávala sama podľa budíka, nechcela rodičov zaťažovať a súčasne túžila po ich pochvale a po tom, aby si ju všimli. Nebolo pre ňu ľahké dôverovať ľuďom, ukazovať slabosť ani vyjadrovať vlastné pocity. Cez prestávky často radeji upratovala sama, než aby sa zapojila medzi ostatné deti. Predmety ju učili o bezpodmienečnom prijatí. Jej vzťah k veciam u nej nie je len metóda organizácie domácnosti. Je to veľmi osobný spôsob vzťahovania sa k svetu.

 

Podľa Kondo naše veci zaznamenávajú históriu rozhodnutí, ktoré sme počas života urobili. Šaty, ktoré už nenosíme, môžu patriť človeku, ktorým sme kedysi boli. Neprečítané odborné knihy môžu patriť človeku, ktorým sme si mysleli, že by sme mali byť. Darček môže zostávať v skrini len preto, že sa bojíme pocitu viny. Drahý kabát preto, že nechceme pripustiť zlý nákup a desať náhradných balení niečoho preto, že máme strach, že nám raz budú chýbať. Kondo tvrdí, že za neschopnosťou veci pustiť často stoja dve sily, pripútanosť k minulosti a strach z budúcnosti. Triedenie sa potom mení na niečo oveľa intímnejšie. Pýtame sa: Prečo sa túto vec bojím pustiť? A ani darček podľa Kondo nemusí zostať v našom živote navždy, aby mal zmysel. Jeho úlohou možno bolo priniesť radosť v okamihu odovzdania a vyjadriť, že na nás niekto myslel. Rovnako tak šaty, ktoré sme nikdy nenosili, nemusia predstavovať úplne zbytočný nákup, mohli nás naučiť, že nám určitý strih nepristane, nedočítaná kniha nie je osobným zlyhaním, len signál, že toto nie je príbeh alebo téma pre nás.

 

Kondo tak obracia bežnú predstavu, že hodnota veci závisí od toho, ako dlho ju dokážeme vlastniť. Niektoré veci môžu splniť svoju úlohu a odísť. Kondo všeobecne hovorí o domove takmer ako o živom organizme. Každý predmet má mať svoj domov. Keď prídeme večer domov, aj veci majú skončiť svoj pracovný deň. Kabelka sa vyprázdni. Topánkam sa poďakuje. Veci sa vrátia na svoje miesta. Domov nemá byť sklad všetkého, čo sme kedy získali, ale má nás podporovať v živote, ktorý práve žijeme. Nikto iný nemusí rozumieť tomu, prečo niečo milujeme a prečo si to nechávame.

 

V roku 2023 po narodení tretieho dieťaťa Kondo priznala, že aj jej domov býva neporiadny a že perfektné upratovanie ustúpilo času strávenému s deťmi. Rozhodne ale nerezignovala na vlastnú metódu. Materstvo len zmenilo jej životnú fázu as ňou aj to, čomu chce venovať čas a energiu, čím vlastne urobila presne to, čo celé roky učila ostatných. Odpoveď a otázku, čo je pre ňu v tejto chvíli skutočne dôležité, nebol dokonale uprataný dom, ale deti. Upratovanie nie je zmyslom života. Pokiaľ niekomu neporiadok nevadí, nemusí podľa nej upratovať podľa KonMari vôbec. Veľké upratovanie má zmysel práve preto, aby sa raz skončilo. Aby sme už nemuseli ďalšie roky riešiť krabice, organizéry, preplnené zásuvky a veci, ktoré nikam nepatria, pretože potom nám zostane čas na ľudí, ktorých milujeme, na prácu, ktorá nám dáva zmysel, na čítanie, cestovanie, deti, priateľov, záhradu alebo čokoľvek ďalšie, čo je naša.

 

Podľa nás je najdôležitejšou časťou KonMari ten krátky okamih pred tým, než niečo vyhodíme. Držíme tú vec v ruke a musíme sa rozhodnúť, patrí ešte k človeku, ktorým som dnes? Chcem tomu ďalej dávať priestor, starostlivosť a čas, alebo to patrí k niečomu, čo sa už skončilo? A zrazu nejde len o sveter, hrnček alebo knihu. Ide o to, čomu chceme vo svojom živote urobiť miesto.

 

Nám sa to naozaj veľmi páči! Knihy od Márie Kondo sa u nás tiež občas objavia. A vždy si na ne môžete dať Jastrabie oko a ono vám ich postráži!