Lev Tolstoj - keď sa k talentu pridá štipka vnútorného konfliktu

Lev Nikolajevič Tolstoj bol bezpochyby jedným z najväčších ruských spisovateľov a zároveň výnimočnou osobnosťou svetových dejín. Narodil sa na šľachtickom statku Jasná Poljana, študoval krátko právo a filológiu na univerzite v Kazani, ale ani jedno ho nebavilo, roku 1851 potom vstúpil do cárskej armády a počas Krymskej vojny za ňu bojoval ako poručík. Po vojne cestoval po Európe a po návrate v Jasnej Poljane založil alternatívnu slobodnú školu pre roľnícke deti a vyučoval ich. So svojou ženou Sofiou Andrejevnou Behrs mal trinásť detí. Aj keď ho žena najprv veľmi podporovala, postupne sa ich cesty rozchádzali. Tolstého najslávnejšími románmi sú Vojna a mier a Anna Karenina. Tolstoj bol slávny, bohatý, obrovský spoločenský kredit, a napriek tomu ho v určitom bode života začali prenasledovať otázky, ktoré znejú až detsky jednoducho. Prečo som tu? Aký je zmysel nášho života? Prečo sa máme snažiť, keď všetko aj tak raz skončí? Pre nás čitateľov táto časť Tolstého života patrí k tým najzaujímavejším.

 

Existenčná kríza naň prišla okolo päťdesiatky. Náhle sa naňho zosunuli nihilistické myšlienky a jeho predchádzajúce šťastie akoby zmizlo. Tolstoj sám to popisoval ako veľmi intenzívny tlak, od ktorého mu pomáhal iba spánok. V Anne Kareninovej tento boj zrkadlí napríklad postava Levina. Levin, podobne ako Tolstoj, bol chytený v nekonečnej slučke otázok vzťahujúcich sa k zmyslu života a smrti. A vo svojej Spovedi Tolstoj priznáva, že musel sám seba rôzne klamať, aby si nevzal život. Ale namiesto toho, aby ukončil svoj život, rozhodol sa vydať sa na cestu hľadania zmyslu v konečnom vnútornom mieri. Jedným z bodov zlomu na jeho ceste bolo podobenstvo, nad ktorým hlboko premýšľal, príbeh, ktorý zahrnul do svojej knihy Spoveď. Podobenstvo rozprávalo o mužovi utekajúcim pred divokou beštiou, ktorý nakoniec narazil na opustenú studňu. Skočil do nej, ale na dne našiel len draka čakajúceho s dokoránmi otvorenými čeľusťami. V panike sa chytil vetvy rastúce zo steny studne. Uprostred tejto zúfalej situácie si muž všimol kvapiek medu na listoch vetvy, ktorú držal. Napriek nebezpečenstvu natiahol ruku a ochutnal med, a to ho na krátky okamih rozptýlilo od život ohrozujúcej situácie. Tolstoj vnímal toto podobenstvo ako zrkadlo svojho vlastného života. Uvedomil si, že rovnako ako muž v studni bol chytený medzi dvoma extrémami, divokou beštiou existenciálnej hrôzy nad ním a drakom smrti čakajúcim dole. Napriek tomu uprostred tohto zmätku nachádzal chvíle sladkosti. Tolstoj preskúmal snáď každú ideológiu. Najprv čítal diela mnohých filozofov, ale v žiadnom z nich nenašiel úplné odpovede. Tiež skúmal vedu, o ktorej veril, že ponúka poznanie, ale nachádzal v nej len malú útechu. Darwinizmus vnímal ako stelesnenie nihilizmu. Podľa biológie sme iba zhluky energie, cenné iba vtedy, keď sme zdraví, a predurčené na smrť, akonáhle naše bunky zostarnú. Tak sa sklamaný filozofiou i vedou, obrátil na štúdium a pozorovanie ľudí okolo seba. A po dlhom premýšľaní dospel k záveru, že pre ľudí existujú štyri cesty von z hroznej situácie, v ktorej sa všetci nachádzame.

 

Prvou cestou je prijatie absurdity života. Medzi filozofiou Alberta Camusa a Tolstého pohľadom na existenciu nachádzame mnoho spoločného, ​​najmä v ich zdieľanom názore na absurditu. Život je absurdný, no a čo? Camus tiež tvrdil, že namiesto toho, aby sme tvárou v tvár absurdite podľahli zúfalstvu alebo nihilizmu, mali by sme zaujať postoj vzdoru a odolnosti. No a čo, keď nemôžete nájsť odpoveď? Jednoducho choďte na kávu s manželkou a zabudnite na to. Tolstoj sa pýta ďalej. Ako môžete zostať žiť v nevedomosti, keď vás vaša myseľ neustále núti premýšľať o vašej existencii? Tolstoj si všimol, že niektorí ľudia sa obracajú k životu plnému pôžitkov a napĺňajú ho potešeniami, aby sa odvrátili od utrpenia a neistoty existencie. Usilovali sa o materiálne bohatstvo, vzťahy a zábavu, aby unikli strachu zo smrti a nezmyselnosti života. Pre Tolstého ale vedie život iba pre potešenie k nekonečnému cyklu nespokojnosti, na okamih sladkej, ale nakoniec len rozptýlenie od drsnej reality života. Treťou skupinou, ktorú Tolstoj pozoroval, boli tí, ktorí tvárou v tvár životným bojom nemali silu pokračovať a nevideli žiadnu cestu von. Toto je cesta, ktorú sám Tolstoj nemohol prijať. Namiesto toho pozoroval štvrtú cestu, ktorú opísal ako stav existenciálneho limbu. Ľudia neodmietajú život, ale ani ho neprijímajú. Sú uväznení v stave pasívnej rezignácie. Uznávajú problém, ale cítia sa príliš vyčerpaní alebo porazení, než aby sa mu nejako postavili. Tolstoj to vnímal ako najslabšiu formu života, pretože neponúka žiadne riešenie, žiadny pokrok. A potom konečne zažil hlboké zjavenie. Na ceste za nájdením zmyslu života začal pozorovať, ako si roľníci, napriek nesmiernym ťažkostiam, zachovali neochvejnú vieru v Boha. Jednoduchá, ale neochvejná viera roľníkov bola v ostrom kontraste s intelektuálnymi neistotami a vnútorným zmätkom Tolstého. Hmotné statky a spoločenské postavenie mu potom už neprinášali pokoj ani uspokojenie. Snaha o rozum a logiku, ktoré sa kedysi zdali sľubovať odpovede, ho namiesto toho viedla hlbšie do zúfalstva. To odrážalo temné okamihy pochybností, ktoré Levin zažil v Anne Kareninovej, kde sa hľadanie zmyslu javilo ako márne a nevyriešené.

 

Tolstoj bol dlho skeptický voči kresťanstvu a cirkev naňho pôsobila negatívne. V ranom veku stratil oboch rodičov a to v ňom zanechalo pocit opustenosti a sklamania. Matka Marija Nikolajevna Tolstaja zomrela, keď boli Tolstému necelé dva roky. Otec, gróf Nikolaj Iľjič Tolstoj zomrel o šesť rokov neskôr. Po smrti rodičov sa o výchovu Leva a jeho štyroch súrodencov starali tety. V období svojej ťažkej krízy si ale začal uvedomovať, že viera, najmä v nekonečno, môže byť kľúčom k prekonaniu obmedzení konečného sveta. Utrpenia a boje ľudského života boli dočasné, ale večná Božia prítomnosť ponúkala zmysel, ktorý mohol poskytnúť zmysel aj za hranicami prchavej povahy existencie. Tolstoj ju začal chápať ako jedinú cestu k skutočnému mieru a zmyslu života. Vďaka tejto viere bol Tolstoj schopný prekonať svoje zúfalstvo a nájsť skutočné uspokojenie. Jeho život prešiel premenou, keď prijal jednoduchší spôsob života, zameral sa na blaho druhých a zaviazal sa k životu v pokore a službe. Nakoniec Tolstého život, kedysi postavený na intelekte, našiel svoj zmysel práve vo viere, ktorú kedysi odmietal. Hoci jeho verzia viery nebola úplne ortodoxným kresťanstvom, bola hlboko zakorenená v jeho viere v nekonečno av jeho chápaní Boha. Začal žiť skromnejším životom a rozdal veľkú časť svojho bohatstva, z čoho jeho rodina veľkú radosť nemala.

 

Stal sa pacifistou, vegetariánom, asketou žijúcim v súlade s prírodou. Dopisoval si s Mahátma Ghándhím a ten po ňom ako po svojom učiteľovi pomenoval svoju usadlosť v Južnej Afrike. U nás mal Tolstoj veľký vplyv aj napríklad na T. G. Masaryka, ktorý ho niekoľkokrát navštívil a obdivoval ho za jeho postoje. Na sklonku života sa Tolstoj stále viac odcudzoval svojej rodine. V roku 1910 ticho opustil domov a odišiel na cesty. Na železničnej stanici Astapovo však dostal zápal pľúc a zomrel na jeho následky vo veku 82 rokov. Pochovaný bol bez náboženského obradu na Jasnej Poljane.

 

Ak bude práve niektorá z kníh Leva Tolstého nedostupná, náš strážny pes ich vám bezpečne postráži. Inak knihy tohto autora u nás na Restoriu nájdete tu.

Čítajme spolu, leťme spolu do príbehov. Restorio vám dá krídla.