Kniha, ktorá rozdelila svet. Prečo sa o románe Jojo Moyes diskutuje na univerzitách aj medzi ľuďmi na vozíku?

A koľko ich otvorí debatu, ktorá sa dostane z knižníc do univerzitných posluchární, medzi lekárov, bioetiky, aktivistov i samotných ľudí so zdravotným postihnutím? Toto všetko dokázal román Než som ťa spoznala od Jojo Moyes.

 

 

Pre milióny čitateľov predstavuje najskôr hlboký príbeh o láske, ktorá človeka premení, aj keď neskončí tak, ako by sme si priali. Iní v ňom pravdepodobne našli bolestné pripomenutie toho, ako ľahko môže spoločnosť začať považovať život s ťažkým postihnutím za menej hodnotný. Každý z týchto pohľadov vychádza z inej životnej skúsenosti a každý si všíma iné časti príbehu.

 

 

Keď Jojo Moyes knihu písala, netušila, že raz bude jej meno figurovať nielen na rebríčkoch bestsellerov, ale aj v odborných štúdiách z oblasti lekárskej etiky. Ešte menej mohla očakávať, že jej po vydaní začnú písať stovky ľudí, ktorí v románe nevideli fikciu, ale vlastný život. Emotívne debaty vychádzali z autentickej skúsenosti a z odlišných životných perspektív čitateľov. Niektorí čítali príbeh očami človeka, ktorý prišiel o všetko, čo považoval za zmysel svojho života, zatiaľ čo druhí ho čítali očami ľudí, ktorí sami žijú s postihnutím a celý život bojujú proti predstave, že ich život má menšiu hodnotu. Jojo Moyes neskôr priznala, že vôbec nebola pripravená na reakcie čitateľov. Neprichádzali len bežné správy typu „kniha sa mi páčila“ alebo „rozplakala ma“. Do jej schránky začali prichádzať dlhé osobné listy. Písali ju ľudia, ktorí sa starali o svojich partnerov alebo rodičov, ľudia po úrazoch, rodičia detí s ťažkým postihnutím aj čitatelia, ktorí sami žili s nevyliečiteľnou chorobou. Nepísali len názory na román, ale zverovali sa jej so svojimi životnými príbehmi. Každý z tých listov vraj pre Jojo predstavoval príbeh, ktorý sa odohrával ďaleko za hranicami jej knihy. Niektorí jej ďakovali, že popísala ich každodennú realitu bez zjednodušovania. Iní s Willovým rozhodnutím zásadne nesúhlasili, napriek tomu oceňovali, že román otvoril tému, o ktorej sa ľudia často boja hovoriť. Objavovali sa aj listy od čitateľov, ktorí po prečítaní knihy po prvýkrát viedli otvorený rozhovor so svojimi blízkymi o tom, čo pre nich znamená dôstojnosť, závislosť na druhých alebo sloboda rozhodovať o vlastnom živote. Jojo sa snažila odpovedať každému. Vyhradila si na to každú nedeľu. Postupne ale zistila, že cudzie príbehy si nosia domov a nedokáže ich od seba oddeliť. Nakoniec musela možnosť kontaktovať ju cez webové stránky zrušiť, pretože už nedokázala uniesť množstvo všetkej tej bolesti.

 

 

Ale poďme ďalej. Doteraz sme hovorili hlavne o Než som ťa spoznala. Lenže keby sme skončili len pri tejto knihe, mohli by ste získať dojem, že Jojo Moyes napísala jeden mimoriadny román a tým jej tvorba končí. Ona ich ale napísala oveľa viac a všetkých spája jedna téma – fascinácia obyčajnými ľuďmi, ktorí sa ocitnú v neobyčajnej situácii. Hrdinky Jojo Moyes nezachraňujú svet. Učia sa zachrániť sami seba. Jojo Moyes býva často označovaná za autorku romantických románov. Stačí sa ale pozrieť na jej hlavné hrdinky a je zrejmé, že láska je len jednou z vrstiev ich príbehov.

 

 

Louisa Clarková je žena, ktorá partnera vlastne ani nehľadá. Žije život, ktorý si nikdy poriadne nevybrala. Má prácu, ktorá ju nijako nenapĺňa, dlhoročný vzťah, ktorý sa zmenil na zvyk, a budúcnosť, nad ktorou takmer nepremýšľa. Svet okolo nej sa zdá byť bezpečný, ale zároveň podivne malý. Keď prijme prácu opatrovateľky u Willa Traynora, nevstupuje len do cudzej domácnosti. Prvýkrát vstupuje aj do života, ktorý je oveľa farebnejší, než si kedy sama sebe dovolila predstaviť.

 

 

A podobný motív sa objavuje aj v ďalších knihách Jojo Moyes. Ich hrdinky Louisa, Alice, Nisha, Sarah, Sophie nebývajú výnimočné tým, že by mali nejaký mimoriadny talent alebo veľkú odvahu. Sú výnimočné tým, že sa postupne odvažujú zmeniť predstavu, ktorú o sebe samých dlhé roky mali. Nečakajú na princa, ktorý ich zachráni, ale menia svoj vlastný život samy. Pôsobí to až prekvapivo realisticky. Väčšina z nás predsa skutočne nežije život, ktorý by sa počas jediného dňa prevrátil hore nohami. Skôr si pomaly zvykáme na kompromisy a často na veci, ktoré sme kedysi robiť nechceli. Svoje sny odkladáme „na neskôr“. Chodíme do práce, ktorá je síce bezpečná, ale už nás možno vôbec neteší. A práve v týchto okamihoch nachádza Jojo Moyes hrdinu svojich kníh. Náhoda ich zvedie dohromady s človekom, ktorý im nastaví zrkadlo, aby im ukázal, že existuje aj iný spôsob života.

 

 

To môže byť jeden z dôvodov, prečo knihy Jojo Moyes oslovujú toľko rôznych ľudí po celom svete. Každý čitateľ síce nespoznal blízko človeka na invalidnom vozíku ani neriešil otázku asistovanej smrti, ale mnoho z nás zažilo pocit, že sanáš život nejako rozpúšťa, že sa z neho vytratila zvedavosť, odvaha alebo radosť z objavovania. Will Traynor vlastne Louisu neučí len cestovať alebo nosiť odvážnejšie šaty. Učí ju znova premýšľať o tom, čo všetko by jej život mohol obsahovať. Tiež v tom vidíte hlbšiu tému ako romantická láska? Tu neexistuje jediný spôsob, ako knihu čítať. Niektorí čitatelia si pamätajú predovšetkým milostný príbeh, iní hovoria o odvahe žiť naplno, ďalší o bolesti zo straty a niektorí o slobode rozhodovať o vlastnom osude. Niekto píše o tom, že ho prinútila viac si vážiť zdravie. Iný si z nej odniesol odvahu zmeniť zamestnanie alebo odísť zo vzťahu, ktorý už dávno nefungoval. Pre niekoho sa stala pripomienkou, že by sme nemali odkladať sny. Pre iného otvorila ťažkú ​​debatu o tom, ako má vyzerať dôstojný život. Jojo Moyes sa nikdy nesnažila vysvetľovať, ktorý z výkladov je správny. Naopak, opakovane v rozhovoroch zdôrazňuje, že literatúra má otvárať priestor pre otázky, nie uzatvárať diskusiu jednou definitívnou odpoveďou.

 

 

Po uvedení filmu Než som ťa spoznala sa pred kinami v Londýne, New Yorku alebo Los Angeles objavili protestujúci na invalidných vozíkoch. Transparenty hlásali napríklad „Disabled lives are worth living“ („Život ľudí so zdravotným postihnutím stojí za to žiť“) alebo „Better dead than disabled?“ („Naozaj je lepšie byť mŕtvy ako postihnutý?“). Na prvý pohľad sa mohlo zdať, že protestujú proti samotnej myšlienke asistovanej samovraždy. To je najčastejšie zle pochopená časť celej debaty okolo diely Jojo Moyes. V skutočnosti bola ich výhrada oveľa zložitejšia. Vo filme aj knihe sledujeme mladého, bohatého, inteligentného a úspešného muža, ktorý po úraze ochrnul. Napriek tomu, že ho miluje rodina, zamiluje sa do neho Louisa a má prístup k najlepšej možnej starostlivosti, rozhodne sa zomrieť. A kritici filmu si pokladali otázku, aké posolstvo si z takého príbehu odnesie divák, ktorý nikdy nežil s postihnutím? Nemôže získať dojem, že život na vozíku je natoľko beznádejný, že ani láska, priatelia alebo finančné zabezpečenie nestačia na to, aby mal zmysel? Čitateľ nemá možnosť vidieť niekoho iného, ​​kto žije spokojný život, pracuje, zakladá rodinu, cestuje, športuje a nachádza nové životné ciele. Kritici hovorili, že keby vedľa Willa existovala ešte iná postava s podobným postihnutím, ktorá by ukazovala odlišnú životnú cestu, vyznenie románu by bolo oveľa vyváženejšie. Toto single story podľa nich vytvára stereotyp.

 

 

Jojo opisuje Willovo utrpenie predovšetkým ako dôsledok straty samostatnosti. Disability Studies ale tvrdia, že človeka často netrápi samotné postihnutie, ale spoločnosť. Mesto bez bezbariérových budov, zamestnávatelia, izolácia, predsudky, nedostatok osobnej asistencie, ľudia, ktorí s postihnutými hovoria ako s deťmi. Problém podľa nich teda vzniká až vtedy, keď spoločnosť nevie vytvoriť podmienky pre plnohodnotný život.

 

 

Ďalšia častá kritika smerovala k samotnej konštrukcii príbehu. Louisa urobí všetko, cestuje s Willem, prinesie mu radosť, vráti mu chuť znovu objavovať svet, a napriek tomu to nestačí. K tomu aktivisti pokladali otázku. Ak ani láska nezmení Willovo rozhodnutie, má si čitateľ odniesť pocit, že po ochrnutí už vlastne neexistuje cesta späť? Lenže Jojo napísala príbeh z pohľadu Louisy, čitateľ teda väčšinu času sleduje svet očami zdravej ženy. Will svoje pocity často skrýva a o svojom rozhodnutí dlho mlčí. Film aj kniha ukazujú hlavne to, ako postihnutí prežívajú ľudia okolo neho. Oveľa menej priestoru dostáva skúsenosť samotného človeka, ktorý s postihnutím žije každý deň. Veľa protestujúcich na vozíkoch po filme hovorilo, že keď vyšli z kina, ľudia sa na nich pozerali inak a hovorili, že viem, či by takto chceli žiť a že by urobili to isté ako Will. Pre človeka, ktorý celý život bojuje s predstavou, že jeho život má rovnakú hodnotu ako život kohokoľvek iného, ​​môže byť podobná reakcia veľmi bolestivá. Protestovali proti predstave, ktorú podľa nich mohol v časti verejnosti posilniť.

 

 

Aby sme boli objektívni, mnoho ľudí s postihnutím naopak Jojo Moyes hájilo. Hovorili, že Will nehovorí za všetkých, je to jedna konkrétna postava a každý človek má právo rozhodovať o svojom živote inak. Zakazovať podobné príbehy by podľa nich znamenalo obmedzovať literatúru. Dokonca aj medzi samotnými ľuďmi so zdravotným postihnutím neexistoval na dielo Jojo Moyes jednotný názor. Je vlastne úžasné, že vďaka nemu prebiehala hlboká a pravdepodobne teda veľmi dôležitá, spoločenská debata vo vnútri samotnej komunity ľudí, ktorých sa téma najviac dotýka.

 

 

Neviem, či to viete, ale kým napísala Willa Traynora, Jojo Moyes niekoľko rokov sledovala, čo znamená prísť o vlastnú samostatnosť. Keď dnes Jojo hovorí o románe Kým som ťa spoznala, často ju ľudia žiadajú, aby vysvetlila koniec knihy. Ona sa ale oveľa radšej vracia na jej začiatok. Ten sa začal písať dlho predtým v jej vlastnej rodine. Vyrastala totiž obklopená ľuďmi, ktorí sa stretávali s vážnou chorobou. Niekoľko let pomáhala starať sa o svoju tetu s roztrúsenou sklerózou a veľmi blízka jej bola tiež priateľka, ktorá trpela rovnakou diagnózou. Jojo zblízka sledovala každodennú realitu dlhodobej starostlivosti. Vo svojich spomienkach v rozhovoroch nepopisuje dramatické okamihy, ale zdanlivé maličkosti, ktoré zdravému človeku ani neprídu na myseľ. Hovorí o tom, aké zložité je požiadať niekoho o pomoc s obyčajnými úkonmi, aké ťažké môže byť prijať, že človek stratí možnosť rozhodnúť, kedy vstane z postele, kedy odíde z domu alebo kedy si len uvarí čaj. Ako ľahko sa z dospelého človeka stane pacient, o ktorom všetci hovoria predovšetkým v súvislosti s jeho chorobou. Čoskoro si začala uvedomovať, že najväčšou stratou nemusí byť vždy samotné postihnutie, ale skôr strata nezávislosti a pocitu, že svoj život stále riadime my sami.

 

 

Táto skúsenosť sa neskôr stala jedným z pilierov postavy Willa Traynora. Keď čitateľ sleduje jeho sarkazmus, zlosť alebo odmietanie súcitu, číta otázky, ktoré si Jojo sama kládla pri pozorovaní ľudí okolo seba. Potom prišiel okamih, ktorý všetko zmenil. V novinách narazila Jojo na správu o Danielovi Jamesovi, mladom ragbistovi, ktorý po úraze ochrnul a po rokoch života s následkami nehody odišiel do Švajčiarska podstúpiť asistovanú smrť. Priznáva, že jej prvá reakcia bola veľmi priamočiara. Nechápala, prečo by niekto niečo také urobil. Pripadalo jej, že predsa musí existovať iné riešenie. Čoskoro ale začala hľadať ďalšie informácie. Čítala rozhovory, svedectvá rodiny i texty o živote ľudí po podobných úrazoch a čím viac sa do témy ponárala, tým viac mizla jej pôvodná istota. Naša myseľ podľa Jojo miluje jednoduché odpovede, lenže niektoré životné situácie sú oveľa zložitejšie, než by sme si priali. A rozhodla sa, že chce napísať knihu, ktorá čitateľov prinúti o tom všetkom premýšľať. Nestavia príbeh na otázkach, či má byť eutanázia legálna, alebo či urobil Will správnu vec, ale pýta sa oveľa šírejšie, čo všetko tvorí ľudskú dôstojnosť a čo všetko človek stratí, keď stratí možnosť rozhodovať o vlastnom živote? Podľa nás nepísala román o asistovanej samovražde, ale román o autonómii. Takže asistovaná samovražda je až dôsledkom tejto otázky, nie jej hlavnou témou.

 

 

Poďme sa nakoniec ešte chvíľu venovať filmovému spracovaniu literárnej predlohy. Pre mnoho spisovateľov je predaj filmových práv začiatkom obdobia, kedy nad svojim príbehom postupne strácajú kontrolu. Scenár píše niekto iný, producenti škrtajú celé dejové linky, postavy sa menia podľa predstáv štúdia a autor často sleduje hotový film až pri premiére. Jojo Moyes mala v tomto hľade ale neobvyklé šťastie. Štúdio jej ponúklo, aby scenár napísala sama. To je u veľkých hollywoodskych produkcií pomerne vzácne a umožnilo jej zachovať tón príbehu aj dialógy, ktoré čitatelia milovali v knihe. Film napokon režírovala britská divadelná režisérka Thea Sharrock, pre ktorú išlo o celovečerný režijný debut. Neskôr Jojo spomínala, že mala z natáčania veľké obavy. Dobre vedela, koľko knižných adaptácií doplatilo na snahu zapáčiť sa čo najširšiemu publiku. Nakoniec ale hovorí, že režisérka, štúdio aj ona sama zdieľali rovnakú predstavu o tom, ako má príbeh pôsobiť. Nemusela vraj bojovať o kľúčové scény ani o samotné vyznenie filmu. Najväčšie diskusie sa viedli len nad drobnými zmenami dialógov alebo tempom jednotlivých scén.

 

 

Vo filme pôsobia Sam Claflin a Emilia Clarke tak prirodzene, že človek ľahko získa dojem, ako by boli prvou voľbou od samého začiatku. Tak tomu ale v skutočnosti vôbec nebolo. Jojo Moyes v rozhovore prezradila, že tvorcovia videli stovky hercov. Potrebovali ale dvojicu, medzi ktorou bude fungovať chémia od prvej spoločnej scény. Román totiž stojí takmer výhradne na premene ich vzťahu. Pokiaľ by diváci neuverili im dvom, nefungoval by ani celý film. Rozhodujúci okamih vraj prišiel počas spoločného kamerového testu Sama Claflina a Emilie Clarke. Jojo neskôr povedala, že ich konkurz všetkých doslova ohromil. Humor, rytmus dialógov i vzájomné škádlení pôsobili úplne prirodzene. V tej chvíli bolo rozhodnuté. A na výbere Emilie Clarke je zaujímavá ešte jedna vec. V roku 2016 ju celý svet poznal predovšetkým ako Daenerys Targaryen zo seriálu Hra o tróny. Sebavedomá kráľovná drakov sa zdala byť pravým opakom švihnutej Louisy Clarkovej vo farebných pančuchách a včelích pančuchách. Podľa Jojo Moyes bola ale Emilia v skutočnom živote oveľa bližšia Louisa ako Daenerys. V rozhovore dokonca s úsmevom vyhlásila: "Ona Louisu vlastne ani nehrá. Ona jej jednoducho je." Emilia sama neskôr priznala, že keď román čítala počas nakrúcania iného filmu, okamžite vedela, že o túto rolu chce bojovať. Popisovala, že mala pocit, ako by niekto napísal Louisu priamo pre ňu. Ďalšou výhodou bolo, že Emilia Clarke a Sam Claflin sa poznali už niekoľko rokov pred nakrúcaním. Stretli sa pri spoločnom fotografovaní ešte v čase, keď natáčali iné projekty, a neskôr sa opakovane stretávali pri hereckých konkurzoch. Keď boli obsadení do Než som ťa spoznala, nemusiali medzi sebou budovať dôveru od základov. Emilia v rozhovoroch spomínala, že ich spoločné scény pôsobili prirodzene práve preto, že už dávno pred nakrúcaním vzniklo skutočné priateľstvo. Sam Claflin zase popísal rolu Willa ako jednu z fyzicky aj psychicky najnáročnejších vo svojej kariére. Najťažšie pre neho nebolo len dlhé hodiny nehybne sedieť na vozíku, ale zachytiť vnútorný svet človeka, ktorý si zachoval inteligenciu, humor aj sarkazmus, hoci prišiel takmer o všetko ostatné.

 

 

Hoci scenár písala sama Jojo Moyes, nemohla previesť na plátno všetko. Román má cez päťsto strán a film niečo málo cez hodinu a trištvrte. Niektoré vedľajšie dejové linky preto museli ustúpiť. Najviac priestoru ubudlo Louisine rodine, vzťahu s jej sestrou alebo niektorým scénam z Willovej minulosti. Tiež časť Willových vnútorných úvah, ktoré v knihe pomáhajú pochopiť jeho rozhodovanie, vo filme logicky chýba. Napriek tomu väčšina čitateľov hodnotí adaptáciu ako jednu z najvernejších filmových verzií súčasného bestselleru. Zachovala nielen hlavný dej, ale predovšetkým atmosféru knihy, striedanie humoru, nehy a bolesti, ktoré je pre štýl Jojo Moyes typické.

 

 

V rozhovore Jojo Moyes raz povedala, že písanie pre ňu začína zvedavosťou. Nie snahou niekoho presvedčiť, ale pochopiť. Pozýva čitateľov svojich kníh, aby si skúsili predstaviť život očami človeka, ktorého skúsenosť je úplne iná ako tá naša. A nie je to jeden z najväčších darov, ktoré nám literatúra môže dať? Rozšíriť našu schopnosť porozumieť, získať nadhľad a viac otvorený pohľad? Veď väčšinu života trávime medzi ľuďmi, ktorých príbehy nepoznáme. Stretávame ich v práci, vo vlaku, na ulici alebo v čakárni u lekára. Vidíme len krátky okamih ich života, ale nevieme, čo prežili, čoho sa vzdali ani s čím každý deň zápasia. Dobrý román nám na niekoľko hodín dovolí vystúpiť z vlastného sveta a pozrieť sa na svet niekoho iného a jeho očami. Ak existuje jediný dôvod, prečo sa Než som ťa spoznala stále vracia na zoznamy najobľúbenejších kníh po celom svete, potom ním nebude romantická zápletka ani prekvapivý koniec, ale skôr pocit, ktorý vo vás zaručene vyvolá, že každý sme hrdinom nejakého podobného románu života, že každý si nesieme nejaký svoj vlastný príbeh a žiadny z nich nie je tak . Jojo Moyes píše knihy, ktoré otvárajú veľké otázky. Čo robí život dobrým životom? Čo dáva životu hodnotu? Prečo je sloboda dôležitejšia ako bezpečie? Môže človek začať znova po veľkej strate?

 

 

Knihy sú skvelí sprievodcovia životom, však? Objavujte tieto svety s nami! Preto sme Restorio nechali vzniknúť. Knihy Jojo Moyes u nás kúpite tu.