Kasie West a jej tichá revolúcia romantických príbehov

Kasie West túto pravdu potvrdzuje už viac ako pätnásť rokov. Píše príbehy, po ktorých dočítaní tisíce čitateľov zatvoria knihu s úsmevom a pocitom, že práve strávili niekoľko hodín vo svete, kam sa budú chcieť vrátiť. Na prvý pohľad pritom jej romány vyzerajú nenápadne. Dievča uviazne na víkend v knižnici s chalanom, o ktorom si myslí, že ho pozná. Iná sa vydáva za neznámu dievčinu z internetovej zoznamky, aby zachránila cudzieho chlapca pred trápnym rande. Ďalší odchádza na letný tábor po tom, čo zistí, že ju priateľ podvádzal s najlepšou kamarátkou. Sú to zápletky, ktoré by v rukách iného autora mohli skĺznuť k jednoduchej romantickej komédii. Lenže Kasie West pod nimi vždy schová ešte ďalšie príbehy o rodine, ktorá sa rozpadá, o úzkosti, ktorú nejde schovať úsmevom, o perfekcionizme, kvôli ktorému má človek pocit, že nikdy nie je dosť dobrý, alebo o odvahe urobiť prvé rozhodnutie len sám za seba.

 

 

V tisícoch čitateľských recenzií sa stále opakujú rovnaké slová. Comfort read, heartwarming, čozy. Jednoducho pohladenie po duši. Čitatelia píšu, že presne takú knihu práve potrebovali. Že im zlepšila deň. Že im pripomenula, aké to je veriť ľuďom. A že sa ku knihám Kasie West vracajú zakaždým, keď majú pocit, že je svet príliš hlučný, komplikovaný alebo cynický.

 

Na tom všetkom je možno najzaujímavejšie, že sama Kasie West nikdy neplánovala stať sa spisovateľkou. Keď dnes stojí na pódiách kníhkupectva a podpisuje romány, ktoré sa prekladajú do desiatok jazykov, pôsobia, akoby k písaniu smerovala od detstva. Lenže skutočnosť bola oveľa obyčajnejšia. Na rozdiel od mnohých autorov, ktorí rozprávajú, že písali príbehy už na základnej škole, schovávali si prvé poviedky do šuplíka a od detstva vedeli, že raz budú spisovateľmi, začína príbeh Kasie West oveľa neskôr. Sama hovorí, že dlho vôbec netušila, že v sebe niečo také nosí. Vyrastala v dome, kde boli knihy úplnou samozrejmosťou a dodnes s úsmevom spomína, že kedykoľvek prešla okolo spálne rodičov, takmer zakaždým ich našla s knihou v ruke. Nočné stolíky pretekali romány, čítalo sa každý večer a lásku ku knihám dostala od rodičov rovnako prirodzene, ako iné deti dostávajú lásku k športu alebo hudbe. Ale nejako samozrejme vyštudovala učiteľstvo, založila rodinu a niekoľko rokov ostala doma s malými deťmi. Keby sa jej vtedy niekto spýtal, čím bude o desať rokov, najskôr by odpovedala úplne inak ako dnes. Písanie kníh nebolo rozhodne v pláne. Bola to vlastne náhoda. Jedného dňa jej napadol príbeh a ona si povedala, že by ho mohla skúsiť napísať, pretože ju zaujímalo, či to dokáže.

 

O svojom prvom rukopise dnes hovorí s odzbrojujúcou úprimnosťou. „Bol strašný,“ smeje sa pri rozhovoroch. Nikdy nevyšiel a ani nemal vyjsť. Napriek tomu tento text považuje za jeden z najdôležitejších okamihov svojho života. Uvedomila si totiž niečo, čo ju samotnú prekvapilo. Zatiaľ čo predtým príbehy len hltala, zrazu zistila, že ju ich vytváranie baví možno ešte viac ako samotné čítanie. Neskôr krásne popísala, že sa v nej počas písania „prebudilo čitateľské srdce“. Akoby všetky knihy, ktoré za život prečítala, čakali na chvíľu, keď sa premení na túžbu rozprávať vlastné príbehy. Kasie okolo svojho písania nikdy nevytvára mýtus výnimočného talentu, nerozpráva o pobozkaní múzou ani o tom, že príbehy k nej prichádzajú samy. ale naopak zdôrazňuje obyčajnú prácu, trpezlivosť a ochotu robiť chyby. Začínajúci spisovateľ podľa nej nepotrebuje napísať majstrovské dielo, ale knihu, na ktorej sa naučí napísať tú budúcu ešte lepšie.

 

Keď Kasie dopísala prvé romány, zistila, že vlastne vôbec netuší, ako funguje svet vydavateľstva. Nepoznala žiadneho spisovateľa, nevedela, ako sa hľadá literárny agent, čo znamená „query letter“ ani ako celý proces vydávania kníh prebieha. Bolo to obdobie okolo roku 2007 a internet vyzeral úplne inak ako dnes. Namiesto TikToku alebo BookToku existovali osobné blogy, na ktorých si začínajúci autori navzájom čítali texty, komentovali ich a zdieľali prvé neúspechy aj malé radosti. Práve tam aj ona našla skupinku ľudí, ktorá sa neskôr ukázala byť jedným z najväčších darov jej spisovateľskej cesty. Dodnes o svojich prvých čitateľov hovorí s obrovskou vďačnosťou. Bola to partia úplných nováčikov, ktorí nevedeli o vydávaní kníh o nič viac ako ona. Spoločne jazdili na konferencie, zisťovali, ako funguje knižný trh, navzájom si čítali rukopisy a povzbudzovali sa vo chvíľach, keď prišlo ďalšie odmietnutie. A tých nebolo málo. Kasie odhaduje, že rozoslala viac ako sto listov literárnym agentom, kým sa našiel niekto, kto jej príbehom uveril. Sto odmietnutia by mnoho ľudí presvedčilo, že na písanie jednoducho nemajú, ale ona ich ale brala ako súčasť svojej zábavnej objavnej cesty spisovateľky. Keď dnes spomína na vtedajšiu blogerskú partiu, hovorí takmer s údivom, že sa nakoniec nejakým spôsobom presadili skoro všetci. Ľudia, ktorí si kedysi navzájom písali povzbudivé komentáre pod amatérskymi blogmi, dnes vydávajú knihy a patria medzi jej kolegov.

 

Kasie West je extrovertka. Miluje cestovanie, besedy s čitatelia, autogramiády aj živé rozhovory. Lenže zvolila si profesiu, v ktorej človek trávi väčšinu času sám. Spočiatku jej to nevadilo. Dokonca si samotu užívala. Lenže po viac ako desiatich vydaných knihách prišiel okamih, ktorý ju samotnú prekvapil. Deti dospievali, trávili stále viac času mimo domova a ona zostávala celé dni sama so svojimi rukopismi. Písanie ju stále bavilo, ale motivácia bola zrazu oveľa ťažšia ako predtým. Jedného dňa svojmu manželovi priznala, že keby mala spolupracovníkov ako ľudia v bežnom zamestnaní, najskôr by sa jej pracovalo oveľa lepšie. Bola to vlastne zvláštna myšlienka, pretože spisovatelia predsa žiadnych kolegov nemajú. Sedia sami pri počítači, rozhodujú sami o každej vete a celé týždne môžu stráviť bez toho, aby s niekým porozprávali o svojej práci. Kasie ale zavolala jednej zo svojich spisovateľských kamarátok a navrhla jednoduchý experiment, že sa spolu denne spoja cez videohovor, povedia si, čo chcú ten deň napísať, potom sa na hodinu odmlčí a každá bude pracovať na svojom rukopise, potom sa znovu spojí, zhodnotí, čo sa podarilo, preberú problémové scény, dejové slepé než plánovali. Potom nasleduje ďalšia hodina písania. A z týchto pravidelných stretnutí stal jeden z pilierov jej práce. Sama hovorí, že sa vďaka nim prestala cítiť osamelá. Keď narazí na scénu, ktorá nefunguje, nemusí nad ňou niekoľko dní bezradne sedieť. Stačí počkať do ďalšej spoločnej pauzy a problém spoločne rozobrať. Tvorivý blok sa často rozplynie v priebehu niekoľkých minút obyčajného rozhovoru. Niekoľkokrát do roka sa potom zíde niekoľko autoriek na niekoľkodňový tvorivý pobyt. Prenajmú si dom, vypnú bežnú prevádzku a niekoľko dní sa strieda len písanie, spoločné obedy, dlhé debaty o knihách a ďalšie písanie. Kasie priznáva, že počas takého víkendu zvládne napísať aj osem tisíc slov za jediný deň. Keď odchádza domov s dvadsaťpäťtisíc novými slovami v rukopise, má pocit, že kniha dostala úplne novú energiu.

 

Hoci napísala desiatky románov a predali sa ich milióny výtlačkov, hovorí o systéme, ktorý dodržiava, o pravidelných zvykoch a prepojení s ďalšími ľuďmi. Popisuje takto aj vznik svojich príbehov, keby čakala na dokonalý nápad alebo úplnú osnovu, väčšina jej kníh by pravdepodobne nikdy nevznikla. Ona si pred písaním nerozpíše každú kapitolu a zvraty. Takýto spôsob práce obdivuje u iných autorov, sama by sa v ňom ale vraj cítila zviazaná. Potrebuje poznať iba niekoľko pevných bodov. Vie, čo príbeh spustí a kedy a prečo sa všetko skomplikuje. A tuší, aký pocit chce dosiahnuť na posledných stránkach. Všetko medzi tým ale necháva vznikať počas samotného písania. Prvá verzia rukopisu býva chaotická, len taká podrobná osnova pre seba. Pri druhom a treťom prepracovaní začína text dostávať definitívnu podobu. Keď hovorí so začínajúcimi autormi, opakuje jednu radu takmer zakaždým: nepočúvajte príliš starostlivo návody ostatných. Načúvajte im, vyskúšajte ich, ale nenechajte sa presvedčiť, že existuje jediný správny spôsob písania. Čo funguje jednému autorovi, môže druhého zablokovať. Ona sama najradšej píše večer, kedy v nej utícha vnútorný kritik, ktorý cez deň každú vetu okamžite hodnotí a opravuje. Večer už podľa nej mozog tak nerieši, či je odsek dokonalý. Jednoducho píše. A až ďalší deň rozhoduje, čo v texte zostane. Jej knihy tiež nechávajú príbeh prirodzene plynúť, dávajú priestor drobným okamihom a veria, že práve z nich sa skladajú tie najdôležitejšie zmeny. Čitateľ si často ani neuvedomí, kedy sa niečo zásadné stalo. Zrazu len zistí, že dievča, ktoré spoznal na prvých stránkach, už nie je rovnakým človekom. Kasieyne romány sa čítajú ľahko, kapitoly rýchlo ubiehajú, dialógy sú svižné a humor prichádza presne vo chvíli, keď by príbeh mohol byť príliš vážny. Lenže pod touto prvý pohľad pohodovou ľahkosťou sa takmer vždy skrýva otázka, ktorá sa objavuje často v oveľa vážnejšej literatúre. Čo keď som celý život hrala rolu, ktorú odo mňa očakávali ostatní? Čo keď som si o niekom vytvorila nejaký názor len preto, že mi ho vnútilo okolie? Čo ak mám pocit, že musím byť dokonalá, aby som si zaslúžila lásku? Čo keď neviem, kto vlastne som, keď odložím všetky masky?

 

Z týchto dôvodov tiež romány Kasie West fungujú aj na čitateľov, ktorí bežne romantiku nevyhľadávajú. Milostný príbeh je v nich prostredím, v ktorom sa odohráva niečo oveľa podstatnejšie. Hrdinka sa nezmení preto, že sa zamiluje. Dokáže sa zamilovať až vo chvíli, keď sa začne meniť. Tento motív sa objavuje u Kasie West znova a znova, ale nikdy nepôsobí ako opakovanie rovnakého príbehu. V románe By Your Side stojí v centre rozprávania osamelosť a jednoduchosť, s akou uveríme povesti o človeku, ktorého v skutočnosti vôbec nepoznáme. The Fill-In Boyfriend otvára tému vlastnej hodnoty a otázku, prečo niekedy zostávame vo vzťahoch, ktoré nás zraňujú, len preto, že sa bojíme byť sami. Sunkissed sa pod letnou atmosférou dotýka prekvapivo vážnej témy, života podľa očakávania druhých a odvahy urobiť prvé rozhodnutie len kvôli sebe. Borrow My Heart zase ukazuje, aké ľahké je schovať sa za obraz, ktorý o sebe vytvárame na internete, a aké ťažké je uveriť, že niekto môže mať rád naše skutočné ja. Keď sa na tieto knihy pozrieme vedľa seba, začne byť zrejmé, že romantika je vlastne len spoločným jazykom, ktorým Kasie West rozpráva o dospievaní ako o chvíli, keď človek prvýkrát pochopí, že nemusí žiť podľa scenára, ktorý pre neho napísal niekto iný.

 

Mnoho čitateľov Kasie West píše o pocite bezpečia, ktoré v nich jej knihy vyvolávajú. V recenziách sa neustále opakujú formulácie ako „cítila som sa ako doma“, „potrebovala som presne takú knihu“, „vedela som, že všetko dobre dopadne, ale vôbec mi to nevadilo“. V inom žánri by podobná predvídateľnosť mohla byť na škodu, u Kasie West prináša pocit bezpečia. V čase, keď je veľká časť súčasnej young adult literatúry postavená na šokujúcich zvratoch, toxických vzťahoch alebo stále temnejších príbehoch, predstavujú jej romány až akoby tichú vzburu, pretože odmietajú myšlienku, že musí byť láska bolestivá, aby bola zaujímavá, alebo že najväčšie romantické gesto spočíva v tom. U Kasie West sa ľudia jednoducho zachraňujú predovšetkým sami a ten druhý len stojí vedľa nich ako podpora. Jasne, že tvorba Kasie West nezberá len bezvýhradný obdiv. Čím viac kníh napísala, tým častejšie sa v recenziách začali objavovať aj kritickejšie hlasy, že novšie romány už toľko neprekvapujú, že si sú zápletkami podobné alebo že autorka zostáva príliš verná svetu, ktorý si za roky vybudovala. Ale to je bežné u mnohých autorov s dlhou kariérou. Keď nájdu vlastný štýl, časť publika si praje, aby ho nemenili, zatiaľ čo druhá časť od nich očakáva stále niečo nové.

 

Kas ieWest sa očakávaním nenecháva príliš zväzovať. Oveľa viac než bezvýhradné prijatie všetkých čitateľov ju zaujíma, či dokáže v každej novej knihe vytvoriť postavy, ktoré budú pôsobiť skutočne, a vzťahy, v ktorých sa čitateľ spozná. Keď hovorí o svojich románoch, len zriedka zdôrazňuje samotnú zápletku. Oveľa častejšie premýšľa o tom, kto jej hrdinka na začiatku príbehu je a kým by mohla byť na jeho konci. Pokiaľ sa táto premena podarí, všetko ostatné podľa nej postupne zapadne na svoje miesto. To platí aj pre jej mužských hrdinov. Na sociálnych sieťach pre nich čitatelia našli označenie, ktoré dnes pozná snáď každý fanúšik súčasnej romantiky „golden retriever boyfriend“. Je zaujímavé, že o autoroch fantasy bestsellerov alebo temných young adult románov sa často hovorí ako o spisovateľoch, ktorí formujú celú generáciu čitateľov, zatiaľ čo pri romantických knihách podobné slová zaznievajú len zriedka. Pritom práve Kasie West nenápadne ovplyvnila predstavu státisícov mladých čitateľiek o tom, ako môže vyzerať prvá láska. Správny partner v nich tajomný, nebezpečný alebo citovo nedostupný, nespráva sa zle. Jej hrdinovia sú príťažliví preto, že počúvajú, ospravedlnia sa, keď urobia chybu, podporujú dievča vedľa seba a majú radosť z jej úspechu. Ukazuje niečo, čo by samozrejmosťou byť malo, ale v romantickej literatúre to tak dlho nebolo. Jej knihy často odporúčajú školskí knihovníci deťom, ktoré sa s romantickými príbehmi ešte len zoznamujú. Jedna americká knihovníčka ich dokonca výstižne označila za „baby YA romance“, prvý bezpečný krok do sveta romantickej literatúry. Dospievanie samo o sebe prináša dosť neistoty a bolesti a nie je potrebné ju ešte umelo pridávať tým, že budeme zamieňať manipuláciu za vášeň alebo žiarlivosť za dôkaz lásky. Chlapec, ktorý nie je tajomný ani nebezpečný. Nemá potrebu všetkých okolo seba ovládať, nehrá sa na nedostupného, ​​nemusí byť najväčším frajerom na škole. Je otvorený, láskavý, vie počúvať a nebojí sa dať najavo city. Kasie West jednoducho píše také postavy, aké sama považuje za príťažlivé. Keď sa jej čitatelia pýtajú, prečo jej hrdinovia nie sú „bad boys“, odpoveď býva jednoduchá. Nepripadá jej, že by zlé zaobchádzanie bolo romantické. Ešte pred pätnástimi rokmi pritom young adult literatúre dominovali hrdinovia, ktorých príťažlivosť vyrastala z nebezpečenstva, tajomstva alebo citovej nedostupnosti. Edward Cullen, Jace Wayland, Patch Cipriano a desiatky ďalších vytvorili obraz romantického partnera, ktorý bol fascinujúci práve preto, že ho nebolo ľahké získať ani pochopiť. Kasie West sa vydala opačným smerom. Nie preto, že by chcela s niekým polemizovať, ale pretože ju oveľa viac zaujímalo niečo iné - čo sa stane, keď vedľa hlavnej hrdinky postaví človeka, ktorý je emocionálne bezpečný. A ukázalo sa, že knihy neprichádzajú o napätie, to sa len presunie inam. Už sa nepýtame, či sa hrdina prestane správať sebecky alebo či sa konečne naučí rešpektovať hranice druhého človeka. Namiesto toho sledujeme oveľa jemnejšie av bežnom živote možno dôležitejší zápas dievčaťa vedľa neho. Uverí, že si takýto vzťah vôbec zaslúži? Dokáže prijať dôveru, keď celý život čakala skôr sklamanie? Prestane sa schovávať za obor az dokonalého dievčaťa, ktoré si o nej vytvorilo okolie? A tým sa jej knihy stávajú príbehy o sebaprijatí.

 

Nie je náhodou, že vedľa romantickej linky takmer vždy dostávajú veľký priestor rodičia, súrodenci alebo priatelia. Tí v knihách Kasie West nikdy neslúžia len ako postavičky, ktoré občas vstúpia do deja, aby hlavnú hrdinku odviezli autom alebo jej pripravili večeru. Rodinné vzťahy bývajú zdrojom konfliktov rovnako často ako partnerské vzťahy. Niekde rodičia prechádzajú rozvodom, inde sa snažia vyrovnať s chorobou blízkeho človeka, inde zase deti zápasia s pocitom, že musia neustále napĺňať očakávania svojho okolia. Romantický vzťah potom nepôsobí ako kúzelné riešenie všetkých problémov. Je len jednou z častí života, ktorá sa učí fungovať vedľa všetkých ostatných. Knihy Kasie West nás nepresviedčajú, že láska všetko vyrieši, ale pripomínajú, že zdravý vzťah môže človeku vytvoriť priestor, aby niektoré veci dokázal vyriešiť sám. A tým vlastne aj trochu nenápadne mení predstavu o tom, čo od romantického príbehu očakávame. Neučí čitateľov hľadať niekoho, kto ich zachráni. Učia ich veriť, že najlepšie vzťahy vznikajú medzi dvoma ľuďmi, ktorí sa navzájom nesnažia zmeniť, ale pomáhajú si stať sa tým, kým už dávno mohli byť.

 

Jedným z najzaujímavejších momentov jej kariéry je okamih, kedy začala otvorene hovoriť o samotnom žánri romantiky. Cítila, že romantická literatúra býva automaticky považovaná za niečo menej hodnotné, ako by emócie boli v literatúre menej dôležité ako veľké historické udalosti, filozofické úvahy alebo komplikované detektívne zápletky. Podobnú skúsenosť opisuje rad autoriek. Akonáhle sa na obálke objaví zamilovaný pár, časť čitateľov knihu automaticky zaradí medzi „odpočinkové čítanie“ bez toho, aby ju otvorila. Keď sa ale rovnaké témy teda vzťahy, strata, hľadanie vlastnej identity alebo dospievania objavia v románe označenom ako „literárna fikcia“, bývajú zrazu považované za závažné a hodné pozornosti. Kasie West o tom hovorí pokojne a priznáva, že sa musela naučiť byť na svoj žáner hrdá. Prestať vysvetľovať, že jej knihy nie sú „len romance“, aj keď ich nepovažuje ani náhodou za okrajovú disciplínu literatúry. Veď práve vzťahy, blízkosť, sklamanie, odpustenie alebo potreba niekam patriť tvoria podstatnú časť ľudského života, prečo by teda mali byť menej dôležité ako akákoľvek iná téma?

 

Recenzie jej dávajú za pravdu, nie je ťažké v nich naraziť na ženy, ktoré priznávajú, že po náročnom dni siahajú radšej po Kasie West ako po najnovšom thrilleri. Iné píšu, že sa k svojim obľúbeným románom vracajú zakaždým, keď sa dostanú do čitateľskej krízy a niekoľko týždňov nedokážu nájsť knihu, ktorá by ich bavila. Niekto jej príbehy označuje za literárnu obdobu horúcej čokolády, iný za bezpečné miesto, kam sa dá na pár hodín schovať pred svetom. V neistej dobe sa práve táto istota stáva súčasťou kúzla jej kníh. Keď okolo nás všetko pôsobí nepredvídateľne, nie je vôbec málo otvoriť knihu, pri ktorej vieme, že nám pripomenie, že ľudia si dokážu odpúšťať, učiť sa z vlastných chýb a nachádzať cestu jeden k druhému. Kasie West pritom svoje postavy ani trochu nešetrí. Prechádzajú zradou, rozchodmi, neistotou, konfliktami s rodičmi, pocitom osamenia i trápnymi situáciami, ktoré si väčšina z nás pamätá z dospievania až nepríjemne naživo. Nikdy ale netvrdí, že bolesť neexistuje. Ponúka skôr inú perspektívu. Tvrdí, že bolesť nemusí byť poslednou kapitolou príbehu. Jej knihy dávajú nádej, že problémy nemusia človeka definovať navždy.

 

Ona sama takto premýšľa o vlastnom živote a kariére. Keď dnes hovorí o úspechu, takmer nikdy nespomína počty predaných výtlačkov ani rebríčky bestsellerov. Oveľa častejšie sa vracia k obyčajným okamihom. K čitateľke, ktorá jej napísala, že vďaka jej knihám znova začala čítať. K dievčaťu, ktoré po besede prišlo povedať, že konečne pochopila, že zdravý vzťah nemusí pripomínať dramatický film. Alebo k rodičom, ktorí ďakujú za to, že našli autorku, ktorej knihy môžu svojim deťom bez obáv odporučiť. Úspech Kasie West sa nedá merať iba číslami. Oveľa presnejšie by sa dal spočítať podľa množstva čitateľov, ktorí po dočítaní jej knihy zavreli obálku s pocitom, že svet je možno o niečo láskavejší, než sa im dodnes zdal.

 

Po šestnástich románoch pre dospievajúcich čitateľov by sa dalo očakávať, že Kasie West začne hľadať úplne iný smer. Veľa autorov v podobnej situácii urobí ostrý obrat. Opustí svet, ktorý ich preslávil, a pustí sa do thrillerov, historických románov alebo literatúry pre dospelých, aby dokázali sebe i okoliu, že zvládnu napísať niečo „vážnejšie“. Kasie West nič dokazovať nepotrebovala. Keď oznámila, že pripravuje svoj prvý román pre dospelých čitateľov, zároveň dodala, že young adult neopúšťa a že rozdiel nebude taký veľký, ako by sa očakávalo. Jej hrdinky už nechodia na strednú a neriešia maturitu a ples, ale hľadajú prácu, premýšľajú o vlastnej budúcnosti, snažia sa uspieť v profesii a učia sa fungovať vo svete, kde už za nich rozhodujú len ony samé. Ich neistota, pochybnosti, túžba po láske a prijatí zostávajú.

 

Nie je náhodou, že si ako prostredie svojho prvého románu pre dospelých vybrala literárnu agentúru. Bolo to prostredie, ktoré dôverne poznala. Siahla po prostredí, v ktorom sa mohla oprieť o vlastnú skúsenosť. Podobne pristupuje aj k premene sveta okolo seba. Keď začínala písať, sociálne siete ešte len naberali dych a chytré telefóny rozhodne nepatrili do vrecka každého stredoškoláka. Dnešné dospievanie vyzerá úplne inak. Prvé zamilovanie sa odohráva rovnako často na displeji ako tvárou v tvár. Nedorozumenia vznikajú v priebehu niekoľkých sekúnd v chatovacích aplikáciách. Mlčanie môže znamenať jednoducho len vybitý telefón, ale aj koniec vzťahu. Kasie West to berie ich ako súčasť reality. Technológie podľa nej nezmenili podstatu vzťahov, zmenili sa len kulisy, v ktorých sa odohrávajú.

 

Čitatelia sa ku knihám Kasie West vracajú, pretože im pripomínajú človeka, akým by chceli byť, a vzťahy, aké by chceli žiť. A to je vlastne tá najväčšia pochvala, akej sa môže spisovateľovi dostať. Že napísal krásny príbeh, po ktorého dočítaní človek na chvíľu uveril, že láskavosť nie je slabosť, dôvera nie je naivita a prvá láska nemusí bolieť, aby zmenila život.

 

U nás na Restorio nájdete knihy Kasie West tu.