Karolína Zoe Meixnerová ako český fenomén. Žena, ktorá vrátila českým klasikom život.

 

Čo keď problém slovenskej klasiky nikdy nebol v tom, že je nudná? Čo keď sme len za autormi nevideli živých ľudí, ktorí sa milovali, žiarlili, hádali, túžili po uznaní, robili chyby, mali dlhy, milenca, nepriateľov, veľké sny i celkom obyčajné průšvihy? Každopádne, potom prišla Karolína Zoe Meixnerová a začala nám všetky tieto aspekty pripomínať. Božena Nemcová prestala byť len autorkou Babičky, Karel Havlíček Borovský už nie je len novinár, satirik, Brixen a povinná maturitná otázka. Mácha nie je len Máj, romantizmus, jamb a oxymóron. Zrazu sú to skutoční ľudia so svojimi príbehmi a stará česká literatúra je vďaka tomu zrazu sakramentsky živá.

 

Karolína Zoe Meixnerová pochádza z Turnova, svoje detstvo trávila "prekvapivo" často v knižnici a už v 6 rokoch začala písať svoje prvé poviedky, vydávala aj turnovský detský časopis. Ale spisovateľský sen sa jej vtedy zdal ešte príliš vzdialený. Tiež ale vyštudovala žurnalistiku, chcela byť novinárka, pracovala aj v televízii ako produkčná. Áno, aj my valíme buľvy :), čo už všetko stihla. Vyštudovala bohemistiku na Karlovej Univerzite a už počas štúdia ju na literatúre fascinovalo niečo, čo sa do školských osnov často bohužiaľ nezmestí, všetok ten skutočný život okolo diela. Sama hovorí, že niekto tie veci okolo možno vníma ako „blbosti“, lenže práve tieto blbosti odlišujú ľudí od stránky v čítanke. Karolína pochopila, že než po teenegerovi budeme chcieť, aby ho zaujímalo, čo niekto pred dvoma stovkami rokov napísal, možno mu najskôr musíme dať dôvod, aby ho zaujímalo, kto ten niekto vôbec bol. A presne toto prináša jej Literárna hystéria.

 

Karolína mala k národnému obrodeniu blízko už počas štúdia bohemistiky, skutočný zlom ale prišiel pri nakrúcaní dokumentu o Božene Nemcovej. Čím hlbšie sa ponárala do jej životopisu a korešpondencie, tým viac sa pred ňou rozpadal obraz spisovateľky, ktorý si väčšina z nás odnáša zo školy. Za autorkou Babičky a jednou z povinných položiek národného obrodenia sa zrazu objavila úplne iná žena, emancipovaná, na svoju dobu mimoriadne pokroková, s vlastnými názormi, túžbami a komplikovaným osobným životom. Práve vtedy Karolíne prvýkrát naplno došlo, že literárna história môže byť nielen poučná, ale aj ohromne zábavná. Záujem o osobné príbehy spisovateľov ju potom priviedol k vlastnému literárnemu podcastu a postupne k celej Literárnej hystérii. Počas kovidu trávila čas na sociálnych sieťach a chcela tvoriť a zvolila si teda celkom samozrejme literatúru. Medzitým si ešte kúpila zámok, pretože keď už si splníte detský sen stať sa spisovateľkou, prečo rovno nesplniť aj ten o živote na zámku? Neveríte? Ale áno! A to to vraj začalo úplne obyčajne hľadaním bytu v Prahe. S partnerom mali pripravené úspory aj možnosti hypotéky a hľadali bývanie, ktoré by zodpovedalo ich predstavám. Lenže s rastúcimi požiadavkami na veľkosť, parkovanie alebo výťah rástla aj cena, až Karolína na jednej z prehliadok z trucu vyhlásila, že za také peniaze si radšej kúpi zámok. Pôvodne to bol iba vtip. Doma jej ale nedal izbu, a tak otvorila ponuku nehnuteľností a začala zisťovať, za koľko sa vlastne predávajú staršie vily, usadlosti a historické domy v okolí Prahy. Novostavba ju napokon ani príliš nelákala, pretože je jej blízka udržateľnosť a väčší zmysel jej dávalo zachrániť a ďalej využívať niečo, čo už stojí. Pri hľadaní vtedy narazila dokonca na faru v Ječoviciach, kde časť detstva trávil Karel Havlíček Borovský. Pre Karolínu to bola pochopiteľne skoro osudová ponuka a partnera sa snažila presvedčiť, že práve túto nehnuteľnosť skrátka musia mať. Realita však bola podstatne menej romantická, fara nemala strechu ani kanalizáciu a dochádzanie do Prahy by bolo komplikované. Havlíček teda tentoraz nevyhral. Karolína ale už začala partnera zásobovať argumenty, prečo by také bývanie vlastne mohlo dávať väčší zmysel ako pražský byt. Časť domu by mohli prenajímať, nehnuteľnosť by si mohla aspoň čiastočne zarábať sama, mali by priestor pre najrôznejšie projekty a samozrejme aj pre množstvo zvierat. Z pôvodne trochu bláznivého nápadu sa postupne stal spoločný plán. Nakoniec sa teda museli vzdať Prahy, v ktorej Karolína dlhé roky žila a pôvodne si predstavovala, že na dedine odíde až raz s deťmi, ale namiesto toho prišiel zámok as ním sliepky, mačky, psy, lamy a úplne nový spôsob života. A prekvapivo sa naplnila aj časť pôvodných ekonomických argumentov. V zámku dnes prenajímajú apartmány, ktorých výnos podľa Karolíny dokáže pokryť napríklad hypotéku, niečo, čo by im vlastný pražský byt samozrejme neponúkol. A ani tu nemohla zostať literatúra bokom, štyri apartmány nesú mená českých spisovateľov. Zámok v Jenišovicích tak vlastne dokonale zapadá do celého Karolíninho príbehu. Čo sa začalo vtipom predneseným nad cenami pražských bytov, skončilo miestom, kde sa jej láska k histórii a literatúre prepojila s každodenným životom. A je až príznačné, že človek, ktorý celé roky vracia život ľuďom z literárnej minulosti, nakoniec namiesto novej stavby dal prednosť v historickej budove.

 

Ale späť k nekonečným aktivitám hlavnej hviezdy nášho príbehu. Vďaka jej Literárnej hystérii sa napríklad dozvedáme, že Karol Hynek Mácha sa v skutočnosti volal Ignác, bol chorobne žiarlivý na Lori, svoj intímny život si zapisoval šifrou, chodil sa pozerať na verejné popravy, miloval dlhé pešie výpravy a došiel až do Benátok. Poznávame Boženu Nemcovú nielen ako národnú ikonu, ale ako ženu vo vynútenom manželstve, s komplikovanými vzťahmi, finančnými problémami a obrovskou túžbou žiť po svojom. A keď potom zistíme, v akej ťažkej životnej situácii Babička vznikala, môžeme jej zdanlivo idylický svet zrazu čítať úplne inými očami. A Havlíček? Povedzme len, že ak sa vám podarí prinútiť mladé čitateľky, aby sa do Karla Havlíčka Borovského platonicky zamilovali, popularizáciu českej literatúry už pravdepodobne robíte na najvyššom leveli.

 

Bolo by ľahké Karolíninu prácu zredukovať na to, že rozpráva pikantnosti o mŕtvych spisovateľoch. Keď sa pozriete na rozsah jej projektov a vyrazí vám to zakaždým znova dych. Pre ČT edu so svojim tímom pripravila materiály k zásadným dielam českej literatúry 19. storočia a Kafkovi. Nájdete v nich napríklad u Máchy síce aj lyrickoepickú skladbu, romantizmus, kompozíciu, jamb, epizeuxis alebo oxymóron. Ale vedľa toho všetkého stojí aj ten živý podivný, vášnivý, žiarlivý a fascinujúci Ignác Mácha. A vás začnú napádať jasné odpovede na otázku, prečo si vlastne ten veršovaný Máj prečítať. To je podľa nás ten hlavný rozdiel medzi lacným zjednodušovaním a naozaj múdrou popularizáciou. Karolína klasiku nenahrádza historkami o jej autoroch. Naopak používa ich ako dvere, ktorými nás privádza ku klasike. Človek a jeho príbeh vzbudí zvedavosť po kontexte, diele a nakoniec máte knihu v ruke. Dokonca samotný projekt pre ČT edu hovorí úplne otvorene, že cieľom nie je študentom prerozprávať dej a charakteristiku postáv. Cieľom je, aby tie diela skutočne chceli čítať. A ono to skutočne funguje. V recenziách jej kníh sa opakuje rovnaká linka, čitatelia googlí historickej súvislosti, pátrajú, čo sa skutočne stalo, začínajú sa zaujímať o jednotlivé osobnosti a dostávajú chuť prečítať si ich skutočné diela. Jedna čitateľka po Národnom zaparení dokonca začala robiť vlastnú rešerš národného obrodenia. Iná si pri čítaní dohľadávala Havlíčka a porovnávala skutočné udalosti s príbehom. A ďalší priznávajú, že sa do Havlíčka naozaj zamilovali.

 

Autorka v Národnom zaparení pracuje so skutočnými historickými udalosťami, doloženými faktami, dobovými fámami i reálnymi vzťahmi medzi známymi osobnosťami českého literárneho sveta as chuťou ich prepája s vlastnou fantáziou. Výsledkom je hravá alternatívna história doplnená ľahko detektívnou zápletkou. Detektívne pátranie tu ale nie je tým hlavným, oveľa väčší priestor dostávajú samotné postavy, ich charaktery, vzťahy a vzájomné strety. Meixnerová nás najskôr necháva opatrne vstúpiť do životov jednotlivých hrdinov a rozohráva niekoľko príbehových liniek, ktoré sa postupne začnú prepletať a dej naberá na tempe. V centre všetkého stoja predovšetkým Božena Nemcová, Karel Havlíček Borovský a malý Ján Neruda, okolo nich sa ale objavujú aj ďalšie známe osobnosti vtedajšieho literárneho sveta. O kúzle Karla Havlíčka Borovského sme už písali, Božena Nemcová sa ukazuje ako odvážna a komplikovaná žena s hlbokými citmi a túžbou žiť podľa vlastných predstáv, malý Ján Neruda baví detskou zvedavosťou a dobrodružnosťou a Karolína Svetlá, vtedy ešte Johanna Rottová, svojráznym. Do príbehu autorka prirodzene vpletá historické reálie, skutočné udalosti aj odkazy na diela jednotlivých autorov. Podáva ich ale svojim typickým spôsobom, teda moderne, s nadhľadom a humorom. Jazyk je prístupný a čítavý, blízky súčasnému čitateľovi, zároveň si však uchováva ľahký nádych doby, do ktorej je príbeh zasadený. Zvlášť dobre fungujú dialógy, ktoré pôsobia prirodzene, sú svižné a často okorenené vtipnými hláškami a nespisovnými výrazmi. Samotná záhada okolo vrážd tak nakoniec funguje skôr ako rámec, v ktorom môžu historické postavy ožiť. Oveľa väčšie kúzlo ako komplikované hľadanie stôp majú vzťahové peripetie, dobová atmosféra a hra medzi tým, čo sa skutočne stalo, čo sa možno tradovalo a čo už je čisto autorkina fantázia. Tajomná atmosféra príbehu príjemne kontrastuje s humorom a romantická linka zostáva skôr jemne naznačená, takže neprebíja ostatné vrstvy knihy. A nenásilne sa k tomu všetkému typicky pridáva vzdelávací rozmer. Nie je to učebnica literárnej histórie prezlečená za román a ani sa o to nesnaží. Ale na konci viete oveľa viac ako na začiatku.

 

Tu musíme ako antikvariát priznať istú podjatosť. Pretože existuje asi len málo vecí, ktoré nám môžu urobiť väčšiu radosť ako človek, ktorý na sociálnej sieti zaujme mladého čitateľa natoľko, že začne hľadať stopäťdesiat rokov starého spisovateľa. Karolíne píšu ľudia, ktorí si kvôli nej šli do antikvariátu kúpiť Borovského alebo Nemcovú. A priznávame, že nás skutočne dostáva. Keď niekto dokáže vziať formát vytvorený na niekoľko desiatok sekúnd pozornosti na telefóne a na jeho druhom konci stojí človek s knihou Karla Havlíčka Borovského v ruke, máme chuť mu zatlieskať v stoji. A my fakt tlieskame, Karolíno!

 

Literárna hystéria je fantastická prvá zastávka na ceste za literatúrou. Sama Karolína Zoe rozpráva, že na besedách používa prekvapivú informáciu, vzťah, vulgarizmus alebo osobný detail pre wow efekt. Vo chvíli, keď získa pozornosť publika, môže prísť historický kontext a všetko ostatné. Ona jednoducho nejako zariadi, že to chceme vedieť a pýtame sa ďalej. A Karolíninu prácu rozhodne neoceňujú len fanúšikovia. Aj odborné práce konštatujú, že sa autorke darí približovať staršiu literatúru mladšej generácii a rozširovať dosah klasických literárnych tém. A to je podľa nás najväčší odborný kompliment, ktorý môže popularizátor dostať.

 

Karolína Zoe Meixnerová navyše robí ešte jednu fantastickú vec, ktorá sa pri školskom výklade literatúry ľahko zabudne. Jednotliví autori nie sú izolované kapitoly z čítaniek. Karolína medzi nimi naťahuje vzťahové nitky. Nemcová poznala Havlíčka, Neruda mal svoj komplikovaný vzťah k Svetlej. Niekto niekoho obdivoval, niekto s niekým bojoval, niekto niekoho miloval a niekto niekoho nemohol vystáť. Zrazu sa nám z nič nehovoriaceho zoznamu mien Mácha - Nemcová - Havlíček - Tyl - Neruda - Svetlá stáva skupina ľudí, ktorí žili v jednej dobe, v jednom kultúrnom priestore a boli previazaní vzťahmi. Karolína sama opisuje, že na besedách prechádza život konkrétneho autora od narodenia až k smrti a necháva doň prirodzene vstupovať historické udalosti, dielo aj ďalšie osobnosti. A po chvíli začnú dávať dohromady zmysel nielen jednotliví spisovatelia, ale celé 19. storočie. Asi nás v škole nemali naozaj učiť len nekonečný rad mien. Mali sme počúvať ich spoločný životný príbeh.

 

A na celom príbehu Literárnej hystérie nás fascinuje ešte niečo. Karolína mohla zostať úspešnou tvorkyňou krátkych videí, ale nezostala. Prvá beseda o Božene Nemcovej prišla v roku 2020. Nasledoval podcast Literárnej hystérie. V roku 2021 prišiel raketový rast na sociálnych sieťach a nominácia na Krištáľovú lupu v kategórii One (Wo) Man Show, kde skončila v roku 2021 ôsma. Roku 2022 vydala Sprievodca literárnou hystériou 19. storočia, ktorý sa stal bestsellerom. Potom prišlo Národné zaparenie. A ďalšie Národné zaparenie. A ešte jedno. Besedy, tour, literárne stand-upy, LiStOVáNie, materiály pre školy, Literárny klub dám inšpirovaný Americkým klubom dám Karoliny Svetlé, literárne pobyty a nakoniec aj vlastná divadelná hra My, Havlíček.

 

Toto všetko už možno ťažko označiť len slovom influencerstva. Karolína Zoe Meixnerová okolo českej literatúry vybudovala vlastný kultúrny svet. A čo je na tom možno najkúzelnejšie, že aj keď začala svoju cestu na sociálnych sieťach, postupne z nich odvádza ľudí ku knihám, na besedy, do divadiel a klubov a predovšetkým k ostatným čitateľom. Karolína Zoe Meixnerová zmenila svet čítania, prestala popularizovať jednotlivé knihy a začala popularizovať samotnú literatúru, vytvára okolo nej debaty, kluby a priestor, kde sa o nej skutočne hovorí. Karolína Zoe Meixnerová je majsterka v hľadaní alternatívnych spôsobov, ako toto všetko robiť. Namiesto ďalšieho náreku nad tým, že mladí ľudia pozerajú do telefónov a nečítajú, Karolína vliezla za nimi do telefónu a začala im tam rozprávať o Havlíčkovi. Ale tiež im ukázala, že Božena Nemcová, Karolína Svetlá alebo Eliška Krásnorská sú feministky, ktoré nás svojimi životnými postojmi priviedli k lepšiemu stavu spoločnosti.

 

Samozrejme že keď z národných ikon začnete robiť ľudí, hovoríte o ich sexe, milencoch, žiarlivosti, hádkach a slabostiach a Havlíčka necháte vstúpiť do 21. storočia ako svojho druhu bad boya, niekoho to nadvihne zo stoličky. Ťažko čakať, že spojenie slov Havlíček a sexy prejde českou bohemistikou úplne bez povšimnutia. Karolína si toho je vedomá. S kritikou, že klasiky znevažuje, sa stretla a sama pripúšťa, že si na začiatku kládla otázku, či už nezachádza príliš ďaleko. Ale aj táto odpoveď je odzbrojujúca. Znevažovaním odkazu týchto ľudí by podľa nej bolo skôr presvedčiť mladých, že za pozornosť nestojí. Takže sa môžeme siahodlho dohadovať, či sa o Havlíčkovi smie hovoriť ako o bad boyovi, ale to, že si o ňom niekto po prvýkrát v živote niečo googlí, je pravdepodobne viac. Karolína vraj bojovala so svojim sebavedomím a nepomohlo tomu ani to, že prvé vydavateľstvo od vydania ustúpilo, že je to veľmi kontroverzné. Našťastie sa potom ozval Albatros Media, a tí vydaní nakopli.

 

Literatúra je sexy, hovorí Karolína. Táto milá žena činu českej klasiky nezhadzuje z piedestálu preto, aby ich umenšila, ona im dovoľuje z neho konečne zliezť, aby mohli byť geniálni a zároveň ješitní, statoční i zbabelí, tiež zamilovaní, protívni, smiešni, sexy a dokonale ľudsky rozporuplní. Nemusia byť bezchybní, aby sme ich mohli obdivovať. keď prestanú byť bustami, máme šancu pochopiť, prečo písali práve tak, ako písali. A ak nie je práve toto nádherný spôsob, ako dať slovenskej klasike nový život, potom už vážne nevieme, čo by ním malo byť. Vďaka za všetkých čitateľov, ktorí vďaka jednej zdanlivej blbosti zistili, že chcú vedieť ešte niečo ďalšie. Pretože presne tam podľa nás začína láska ku knihám. Videá od Karolíny alebo odkazy na jej profil využívajú aj učitelia pri výučbe. Pozývajú ju do škôl na besedy. jej poslucháči rozhodne nie sú len študenti pred maturitou, ale hlavne laici, ktorých baví jej Instagram alebo TikTok, študenti bohemistiky a veľká časť sú učitelia a učiteľky, ktorí sa prichádzajú pobaviť a inšpirovať.

 

A čo pre Karolínu znamená skutočný úspech? Nie sú to čísla na sociálnych sieťach. Sama život autora či tvorcu s nadsadením popisuje ako sériu malých úspechov a veľkých sklamaní, pričom práve sklamania majú nepríjemnú schopnosť rýchlo prehlušiť radosť z toho, čo sa podarilo. Najväčší význam preto pre ňu má bezprostredná spätná väzba zo živých besied. Tam má svoje publikum priamo pred sebou, vidí jeho reakcie, spozná, čo ľudí baví, a môže si vypočuť, čo v nich jej rozprávanie zanechalo. Radosť jej samozrejme robia aj dobre predávané a pozitívne hodnotené knihy, zatiaľ čo Instagram sa v jej osobnom rebríčku úspechov postupne prepadol až na posledné miesto. Má pocit, že na ňom už odovzdala väčšinu toho, čo odovzdať chcela, a oveľa dôležitejšie je pre ňu dnes stretávať sa s čitateľmi a poslucháčmi skutočne naživo.

 

Jej hlavné samostatné knihy sú Sprievodca literárnou hystériou 19. storočia z roku 2022, populárno-náučná kniha, o ktorej sme tu písali. V Národnom zaparení z roku 2023 prechádza k beletrii. Je to romantická historická detektívka, YA, v ktorej sa skutočné osobnosti českej literatúry stretávajú s fikciou. Pokračovaním je Národné zaparenie 2: Tajomstvo tŕňovej koruny a Národné zaparenie 3: Zmluva s diablom. V roku 2022 Karolíne vyšiel jej vôbec prvý publikovaný text v kolektívnej knihe Nesmieš všetko vidieť tak čierno (a iné hlúpe reči). Sama Karolína ho na svojom webe označuje za svoj prvý publikovaný text. A v roku 2024 publikovala poviedku v antológii Premena Kafkovej Prahy. V roku 2025 mala v Divadle Kolowrat premiéru jej vlastná hra My, Havlíček v réžii Marka Blažíčka. Okrem toho vytvorila Karolína Zoe Meixnerová aj literárny stand-up Básnici života a vzdoru o anarchistických buričoch a ďalšie scénické a besedné formáty, Rukopisy, Mácha, Tyl, Nemcová a Havlíček, Svetlá s Nerudou, Furianti z Národného, ​​Literatúra sa píše Again.

 

Karolíne jednoducho prestali stačiť hranice sociálnych sietí. A na jeseň 2026 má prísť Zberateľka piesní, príbeh Vilemíny Podlipnej, ktorá sa na Okore vydá po stopách dávno zabudnutej ľudovej piesne a zistí, že niektoré príbehy minulosti odmietajú zostať minulosťou. Napríklad nám Zberateľka piesní ukáže ďalšiu kapitolu príbehu tejto úžasnej multiránrovej autorky. Karolína Zoe Meixnerová už dokázala, že vie vzbudiť záujem o Havlíčka, Nemcovú alebo Máchu. tešíme sa, kam až nás čitateľov dokáže svoju nákazlivú fascináciu minulosťou odniesť. U nás môžete knihy tejto literárnej kráľovnej kúpiť tu.