Franz Kafka - športovec, právnik, milovník žien aj muž, ktorý zmenil bezpečnosť práce

Jeho meno sa dokonca stalo prídavným menom. Keď dnes niečo označíme za kafkovské, myslíme tým situáciu, z ktorej akoby neviedla žiadna cesta von. Lenže skutočný Franz Kafka bol oveľa zaujímavejší. Bol športovec, dbal na svoj vzhľad a jeho priatelia ho opisovali ako láskavého, usmievavého a kultivovaného človeka, ktorý nemal rád hrubosť ani vulgárny humor.

 

 

To vám nepríde až také prekvapivé? Potom možno toto. Kafka nebol len spisovateľ. Jedným z najväčších omylov, ktoré o ňom dodnes pretrvávajú, je predstava nešťastného úradníka, ktorý celé dni trpel v kancelárii a až večer utekal k svojej jedinej vášni, písaniu. Áno, literatúra bola stredobodom jeho života. Sám napísal, že jeho jediným skutočným povolaním je literatúra. To ale neznamená, že svoju prácu nemal rád. Len ho trápilo, že mu ukrajovala čas, ktorý chcel venovať písaniu. V skutočnosti patril k veľmi schopným a aktívnym zamestnancom. Po štúdiách práv nastúpil do Robotníckej úrazovej poisťovne pre Kráľovstvo české. Zabudnite ale na predstavu šedej kancelárie plnej šanónov a pečiatok. České krajiny boli vtedy jedným z priemyselných centier Európy a továrne prinášali nielen technický pokrok, ale aj obrovské množstvo pracovných úrazov. Kafka teda rozhodne nesedel len za stolom. Vychádzal do tovární, skúmal príčiny nehôd, spisoval odborné posudky a hľadal spôsoby, ako im predchádzať. Pripravoval právne podklady pre lepšiu ochranu zamestnancov a navrhoval bezpečnostné úpravy strojov. Dochovali sa dokonca jeho technické nákresy ochranných zariadení. V jednom zo svojich odborných textov podrobne rozoberá, ako upraviť hobľovacie stroje tak, aby robotníkom zbytočne nehrozili ťažké poranenia rúk. Jeho návrhy sa neskôr premietli do bezpečnejšej prevádzky mnohých podnikov.

 

 

Práve vďaka starostlivosti a mimoriadnym schopnostiam sa rýchlo vypracoval z radového koncipienta medzi najuznávanejších odborníkov poisťovne. Nadriadení si cenili nielen jeho právnické znalosti, ale aj zodpovedný prístup. Žiadne výstrelky neprichádzali do úvahy. Počas prvej svetovej vojny preto dokonca nebol povolaný na front, jeho práca bola pre fungovanie inštitúcie príliš dôležitá. Keď čítame Proces alebo Zámok, máme pocit, že sledujeme svet nezrozumiteľnej byrokracie, ktorá človeka zomelie a nechá ho bezmocne blúdiť medzi pravidlami. Kafka tento systém poznal dokonale. Lenže nebol žiadna jeho bezmocná obeť, snažil sa ho zlepšovať. Rozumel zákonom, poznal fungovanie úradov a dobre vedel, ako ľahko sa môže jednotlivec stratiť v komplikovanom aparáte. Určite aj preto pôsobia jeho romány dodnes tak presvedčivo.

 

 

Franz Kafka sa narodil 3. júla 1883 na Starom Meste v Prahe ako prvé dieťa obchodníka Hermanna Kafku a Julie Kafkovej. Mal päť mladších súrodencov, dvaja bratia zomreli v dojčenskom veku. Rodina sa počas Kafkovho detstva sťahovala hneď štrnásťkrát, nikdy sa ale nevzdialila od historického centra Staromestského námestia. Praha sa tak stala nielen Kafkovým domovom, ale aj kulisou, ktorá sa neskôr nenápadne ale jasne odtlačila do mnohých jeho diel. Bolo to mesto, v ktorom vedľa seba žili Česi, Nemci i Židia. Kafka vyrastal v nemecky hovoriacej židovskej rodine, študoval na nemeckých školách a písal nemecky. Zároveň však výborne ovládal češtinu a bežne ju používal pri jednaní s českými kolegami aj robotníkmi. Dlhé roky sa tradovalo, že po česky takmer nevedel. Dochované dokumenty aj spomienky jeho súčasníkov ale dokazujú, že bol aktívne bilingválny.

 

 

Možno práve tento život na pomedzí niekoľkých kultúr v ňom posilňoval pocit, že nikam úplne nepatrí. Pre Nemcov bol Židom, pre časť českej spoločnosti Nemcom a medzi ortodoxnými Židmi zase pôsobil príliš moderne. Je zvláštne, že muž, ktorého tvár dnes nájdete na hrncoch, tričkách alebo magnetkách v centre Prahy, vlastne celý život nikam úplne nepatril. Napriek tomu rozhodne nežil uzavretý život, ale pohyboval sa medzi rôznymi svetmi a dokázal v nich prirodzene fungovať. Najprv navštevoval nemeckú chlapčenskú školu na Mäsovom trhu av šialených podmienkach triedy s osemdesiatimi žiakmi, tam vydržal štyri roky a potom prešiel napriek odporúčaniu učiteľa na nemecké štátne gymnázium na Staromestskom námestí, kde študoval so strachom z každého roka1 s obrovskými nárokmi. štvrtine žiakov, ktorí došli až k maturite. V rokoch 1901 až 1906 študoval práva na nemeckej Karlo-Ferdinandovej univerzite a navštevoval aj prednášky z germanistiky a dejín umenia. V roku 1906 Kafka promoval a stal sa doktorom práv. Napriek tomu, že bol Kafka mimoriadne inteligentný, v škole aj neskôr v zamestnaní úspešný a ľudia okolo neho si ho vážili, sám seba tak takmer nikdy nevnímal.

 

 

Vo svojich denníkoch i listoch o sebe neustále pochyboval. Mal pocit, že nie je dosť dobrý, dosť talentovaný ani dosť silný. Dokonca aj diela, ktoré dnes patria k svetovým literárnym skvostom, považoval za nedokončené a nehodné vydania. Písanie pre neho najskôr bolo nikdy nekončiacim zápasom so sebou samým. Prepisoval, škrtal, odkladal rukopisy, začínal nové príbehy a iné opúšťal. Dokonalosť bola cieľom, o ktorom bol presvedčený, že ho nikdy nedokáže dosiahnuť. Nie je ťažké hľadať korene týchto pochybností. Veľkú úlohu v nich pravdepodobne zohral vzťah s otcom. Hermann Kafka bol energický, sebavedomý a úspešný obchodník. Jeho syn Franz bol naopak citlivý, premýšľavý a telesne krehký. Otec jeho povahe príliš nerozumel a Franz mal celý život pocit, že nikdy nedokáže naplniť jeho očakávania. Tento vnútorný konflikt neskôr zachytil v slávnom Liste otcovi, bolestnej spovedi človeka, ktorý celý život túžil po uznaní, ale nikdy nemal pocit, že ho skutočne získal. Vlastne je fascinujúce, že človek, ktorého knihy už viac ako sto rokov oslovujú milióny čitateľov po celom svete, sám takmer neveril svojmu talentu. Na druhej strane dnes už vieme, aký zásadný vplyv má prijatie a bezpodmienečná láska rodičov na to, ako človek vníma sám seba. Keď sa na Kafkov život pozrieme touto optikou, jeho neustále pochybnosti zrazu dávajú oveľa väčší zmysel.

 

 

Aj Kafkov milostný život bol veľmi odlišný od toho, ako si ho väčšina z nás najskôr predstavuje. Myslíte, že bol osamelý čudák, ktorý by sa ženám vyhýbal? Naopak! Kafka sa zamilovával často a hlboko. Skutočná blízkosť v ňom však potom vyvolávala strach. Najznámejší je jeho vzťah s berlínskou úradníčkou Felice Bauerovou. Keď ju prvýkrát uvidel u svojho priateľa Maxa Broda, nijako zvlášť ho, podľa zápiskov v denníku, nezaujala, pripadala mu obyčajná a nezaujímavá. A to sme ešte proti Kafkovým poznámkam o nej veľmi citliví. Lenže potom dali reč, stačilo zašepkanie do uška a pozvánka na návštevu a nasledovalo päť rokov vzťahu, sedemnásť osobných stretnutí a viac ako päťsto listov, dve zasnúbenia. Lenže čím bližšie si boli, tým viac Kafka cítil potrebu sa odťahovať. Túžil po láske, ale zároveň sa obával, že manželstvo pohltí čas a samotu, ktoré potreboval na písanie. Bez toho byť nedokázal. Podobne potom dopadol vzťah s Júliou Wohryzkovou. Opäť zásnuby a ich následné zrušenie. Ďalšou výnimočnou ženou jeho života bola česká novinárka a prekladateľka Milena Jesenská, ktorá prekladala jeho poviedky do slovenčiny. Osobne sa počas niekoľkých rokov stretli len dvakrát, ale zase si napísali viac ako stotridsať listov a tie patria k najkrajším milostným listom dvadsiateho storočia. Ďalšou výnimočnou ženou bola česká novinárka a prekladateľka Milena Jesenská. Práve ona preložila časť jeho diela do slovenčiny. Osobne sa počas niekoľkých rokov stretli len dvakrát, zato ich korešpondencia číta viac ako sto tridsať listov a dodnes býva označovaná za jednu z najkrajších milostných korešpondencií dvadsiateho storočia. Zdá sa, že práve Milena bola jedným z mála ľudí, ktorí naozaj rozumeli tomu, čo sa v Kafkovi odohrávalo. Poslednou veľkou láskou bola Dora Diamant. Až s ňou spoznal niečo, čo sa aspoň vzdialene podobalo spoločnému životu. Presťahovali sa spolu do Berlína, kde chcel konečne žiť nezávisle od svojej rodiny a naplno sa venovať písaniu. Osud im ale doprial len niekoľko spoločných mesiacov. Dora sa o neho starala počas posledných rokov choroby a zostala po jeho boku až do úplného konca.

 

 

A možno najväčší paradox celého jeho života, ktorý vo mne vyvoláva úsmev, je ten, že keby Franz Kafka žil dnes, najskôr by sme ho vedľa spisovateľa označili aj za propagátora zdravého životného štýlu. Pravidelne totiž plával, vesloval, jazdil na bicykli, lyžoval a vyrážal na dlhé túry. Nefajčil, nepil alkohol ani kávu a z etických dôvodov sa stal vegetariánom, pretože mal veľmi rád zvieratá. Až keď tuberkulóza jeho organizmus výrazne oslabila, prehovorili ho lekári, aby mäso znova zaradil do jedálnička. Zaujímal sa aj o vtedy moderné smery vo výžive. Riadil sa napríklad metódou amerického lekára Horacea Fletchera, ktorá spočívala v tom, že každé sústo človek žuval tak dlho, až sa premenilo takmer na tekutinu. Vtedy sa verilo, že takýto spôsob stravovania šetrí žalúdok a prospieva zdraviu, a je vlastne úsmevné, že mnoho podobných odporúčaní dnes znovu potvrdzujú aj moderné výskumy. Kafka bol touto metódou natoľko nadšený, že ju odporúčal aj ženám, ktoré miloval. Fascinovalo ho aj lietanie, ktoré bolo na začiatku dvadsiateho storočia symbolom pokroku a nových možností. Učil sa hebrejsky a práve v tomto jazyku sa s jedným z priateľov rád rozprával o najnovších leteckých vynálezoch. Zaujímal sa o technológie, vedu aj všetko nové, čo menilo svet okolo neho. Nepripadá vám tiež zaujímavé, že práve tento muž napísal jedny z najtemnejších kníh svetovej literatúry?

 

 

V lete roku 1917 sa ale Kafkov život náhle zmenil. Jedného dňa začal vykašliavať krv a lekári čoskoro stanovili diagnózu, ktorá vtedy znela takmer ako o rozsudok smrti, tuberkulóza. Mal iba tridsaťštyri rokov. Nasledujúcich sedem rokov striedal pobyty v sanatóriách, kúpeľoch aj na vidieku. Niekoľko mesiacov strávil u svojej milovanej sestry Otly na statku v severných Čechách, kde nachádzal pokoj, ktorý mu Praha už dlho nedokázala ponúknuť, a práve tam sa začali rodiť prvé myšlienky románu Zámok. So sestrou si boli mimoriadne blízki a ona mu v najťažších chvíľach poskytovala zázemie, ktoré inde nenachádzal. Je zvláštne, že práve v čase, keď mu sily postupne ubúdali, vznikala niektorá z jeho najvýznamnejších diel. Písanie pre neho nebolo len prácou alebo umeleckou ambíciou. Bolo spôsobom, ako uniesť vlastné obavy, dať poriadok myšlienkam a aspoň na chvíľu zabudnúť na budúcnosť, ktorá mu nemohla pripadať inak ako desivá. Posledné mesiace života strávil s Dorou Diamant v sanatóriu v rakúskom Kierlingu, kde 3. júna 1924, necelý mesiac pred svojimi 41. narodeninami, zomrel. Pochovaný je na Novom židovskom cintoríne v Prahe, kde jeho hrob dodnes navštevujú ľudia z celého sveta.

 

 

A až teraz sa vlastne začína písať dramatický príbeh jeho diel. Krátko pred smrťou požiadal Kafka svojho najbližšieho priateľa Maxa Broda o poslednú službu. Prial si, aby všetky jeho nevydané rukopisy po jeho smrti spálil, pretože ich považoval za nedokončené a nebol presvedčený, že by si zaslúžili byť vydané. Dora Diamant jeho prianie splnila a časť rukopisov skutočne zničila. Max Brod sa však rozhodol svojho priateľa neposlúchnuť. Nechal vydať romány Proces, Zámok aj Amerika, usporiadal množstvo rukopisov, zachránil denníky, listy i poviedky a vďaka jeho rozhodnutiu sa z takmer neznámeho pražského autora stal jeden z najvplyvnejších spisovateľov dvadsiateho storočia. Dodnes sa vedú debaty, či mal právo poslednú vôľu svojho priateľa porušiť. Asi z čisto ľudského pohľadu možno jeho rozhodnutie chápať ako zradu, ale za nás čitateľov, Maxovi tlieskame. Všeobecne vďaka, Maxi, bez teba a tvojej Arkádie by sme o Kafkovi asi nikdy nepočuli.

 

 

Kafka zomrel vlastne v posledných časoch relatívneho pokoja, jedenásť rokov pred prijatím norimberských zákonov a pätnásť rokov pred začiatkom druhej svetovej vojny. Jeho rodinu však jej následky poznamenali strašne. Všetky tri Franzove sestry zahynuli v nacistických koncentračných táboroch a rovnaký osud stretol mnoho ďalších príbuzných. Tiež Milena Jesenská, žena, ktorá jeho dielo priblížila českým čitateľom, zomrela v koncentračnom tábore Ravensbrück. Často sa hovorí, že Kafka predpovedal totalitné režimy dvadsiateho storočia. Možno ale nič nepredvídal. Možno len s neobyčajnou citlivosťou pochopil, ako ľahko sa môže systém premeniť na niečo, čo prestane slúžiť človeku a začne človeka ovládať.

 

 

Veríme, že sa nám podarilo vás presvedčiť, že je načase prestať vnímať Franza Kafku ako utrápeného génia zatvoreného medzi štyrmi stenami depresívnej kancelárie. Tento progresívny vzdelanec sa podieľal na tvorbe moderného sociálneho systému a pomáhal zlepšovať pracovné podmienky v dobe búrlivej industrializácie. Športoval, staral sa o svoje zdravie, miloval prírodu, učil sa cudzie jazyky, zaujímal sa o nové technológie a hlboko miloval ženy, aj keď väčšinu svojich vzťahov prežil viac počas písania listov ako v spoločnom spolužití. Kafka popísal bezmocnosť moderného človeka presnejšie ako máloktorý iný autor, ale vo svojom reálnom živote nebol nebol len melancholickým pozorovateľom. Žil naplno a inšpiratívne. Písal o neistotách, túžbe byť prijatý, strachu zo zlyhania i potrebe nájsť v chaose nejaký zmysel. A to je téma, ktorá je blízka aj nám dnes. A bude asi vždy.

 

 

Skvelá režisérka Agnieszka Holland v jednom rozhovore povedala, že Kafkov život na prvý pohľad vlastne nepôsobí nijako výnimočne. Študoval, chodil do práce, písal, zamilovával sa a sťahoval sa po Prahe. To je ale ilúzia. Skutočný život Franza Kafku sa totiž odohrával hlavne vo vnútri neho. V jeho denníkoch, listoch, pochybnostiach a nekonečných vnútorných dialógoch. Možno práve preto je také ťažké natočiť o ňom klasický životopisný film. Kafka ale stopercentne stojí za prečítanie. Začať s tým môžete aj u nás v Reštóriu. Jeho diela nájdete tu.