Fenomén Paulo Coelho

Väčšina svetových spisovateľov, ktorí sa preslávia aj na českej pôde, pochádza z anglofónnych krajín. Napriek tomu možno medzi nimi nájsť také, ktorých materinským jazykom nie je angličtina. Paulo Coelho v súčasnosti reprezentuje jedného z celosvetovo uznávaných autorov, ktorý si však čitateľov nezískal brazílskym pôvodom, ale schopnosťou farbisto vykresliť príbehy vo svojich knihách. Len máloktorý spisovateľ pritom vložil do svojich kníh toľko vlastných životných skúseností ako Paulo Coelho. Dnes je známy ako autor Alchymistu, ktorého kníh sa predali stovky miliónov výtlačkov, ale cesta k tomuto úspechu bola mimoriadne bolestivá. Narodil sa v roku 1947 v brazílskom Riu de Janeiro do konzervatívnej katolíckej rodiny, ktorá si pre neho predstavovala kariéru právnika alebo inžiniera, a tak Paul navštevoval jezuitské gymnázium. Lenže už ako dospievajúci vedel, že chce písať. Písal básne, zaujímal sa o divadlo, čítal filozofiu a odmietal žiť podľa predstáv rodičov. Tí jeho správanie nepovažovali za prejav tvorivej osobnosti, ale za známku duševnej choroby. Vo svojich sedemnástich rokoch bol preto prvýkrát proti svojej vôli umiestnený do psychiatrickej liečebne. Počas niekoľkých nasledujúcich rokov skončil v liečebni celkom trikrát a podstúpil aj vtedy bežnú elektrošokovú terapiu. Coelho neskôr opakovane hovoril, že nebol psychicky chorý, iba sa odmietal vzdať svojho sna stať sa spisovateľom. Práve táto skúsenosť v ňom zanechala hlbokú nedôveru k tomu, ako ľahko môže spoločnosť označiť za „nenormálneho“ človeka, ktorý sa odlišuje. O mnoho rokov neskôr sa k tejto traumy vrátil v románe Veronika sa rozhodla zomrieť, ktorý nie je len príbehom o depresii, ale predovšetkým úvahou o tom, kto vlastne rozhoduje o hranici medzi normálnosťou a šialenstvom.

 

Než sa začal venovať literatúre, zameral sa Paulo Coelho písanie textov k piesňam pre brazílskych hudobníkov, medzi ktoré patrila aj miestna ikona Raul Seixas. Texty piesní však boli politickými autoritami vnímané ako ľavicové a nebezpečné, a tak bol spisovateľ zatknutý a vo väzení mučený. Než sa stal svetovo presláveným spisovateľom, prešiel dlhým obdobím hľadania. Cestoval ako hippie po Južnej Amerike, Európe i severnej Afrike, experimentoval s drogami, zaujímal sa o alchýmiu, okultizmus, hermetizmus aj rôzne ezoterické smery. Sám neskôr priznával, že niektoré z týchto ciest boli slepé uličky, ale zároveň veril, že aj ony boli súčasťou jeho životného hľadania. 

 

Kľúčovým momentom jeho života bola púť do Santiago de Compostela v Španielsku. Na ceste sa zameral na vlastný duchovný rozvoj, čo ho následne viedlo k napísaniu jedného z najslávnejších diel, psychologického románu Pútnik - Mágov denník (1987). Vymyslený príbeh z obdobia stredoveku pojednáva práve o ceste do spomínaného severošpanielskeho pútnického miesta. Ústrednou postavou knihy je pútnik menom Paulo, ktorého cieľom je získanie meča pre špeciálny rituál. Súčasťou jeho cesty je nielen namáhavý pochod, ale aj rozjímanie a hlboké úvahy, ktoré dávajú knihe jedinečný, filozofický nádych. Krátko nato napísal Alchymistu, knihu, ktorá sa neskôr stala jedným z najpredávanejších románov všetkých čias. Tu autor rozpráva dobrodružstvo španielskeho pastiera Santiaga, ktorý sa rozhodne nájsť bájny poklad ukrytý v Egypte, o ktorom sa mu pravidelne zdá. Cestu za vytúženým cieľom mu uľahčujú znamenia, ktoré ho prinútia vždy pokračovať. Na konci cesty čitateľ môže sledovať, že okrem cieľa svojej púte dosiahol Santiago aj premenu svojej osobnosti. Za tento filozofický román dokonca získal autor v roku 1995 ocenenie Grand prix des lectrices de Elle. Spočiatku to tak nádejne s knihou vôbec nevyzeralo. Prvý nakladateľ vytlačil iba deväťsto výtlačkov a po slabých predajoch odmietol ďalšiu dotlač. Coelho sa však nevzdal, našiel nové nakladateľstvo a z knihy, ktorú jeden vydavateľ považoval za obchodný neúspech, sa počas niekoľkých rokov stal celosvetový fenomén.

 

Paulo Coelho sa do povedomia literárnej verejnosti zapísal aj ďalšími dielami – napr. Pri rieke Piedra som sadla a plakala (1994), Veronika sa rozhodla zomrieť (1998), Čarodejka z Portobella (2006), Vítěra (2014). Mimo beletriu číta autorovo dielo aj pár esejí – napr. Rukoväť bojovníka svetla (1997) alebo Ako rieka, ktorá plynie (2006) a fejtóny pravidelne vychádzajúce vo svetových novinách. 

Paulo Coelho v súčasnosti predstavuje jedného z najvplyvnejších svetových spisovateľov. So svojimi literárnymi počinami pravidelne zaujíma prvé priečky v predajnosti kníh. Okrem vynikajúcich schopností autora zaujať čitateľov sú príčinou jeho úspechu aj hlboké filozofické úvahy a reflexie spoločenských tém.

 

Napriek tomu ani dnes nie je Paulo Coelho autorom, na ktorom by panovala zhoda. Milióny čitateľov v jeho knihách nachádzajú odvahu zmeniť život, hľadať vlastnú cestu alebo znovu uveriť svojim snom. Literárne kritici mu naopak často vytýkajú príliš jednoduchý štýl, opakovanie rovnakých myšlienok alebo filozofiu, ktorá podľa nich skĺzava k motivačným klišé. Možno je to preto, že jeho knihy neusilujú o literárny experiment ani o intelektuálnu hru. Ponúkajú však nádej, že každý človek môže napriek prekážkam nájsť svoj vlastný smer. A táto myšlienka v prípade Coelho nevznikla za písacím stolom, ale počas života plného odmietnutia, bolesti, hľadania i odvahy ísť proti očakávaniam druhých.

Dnes je Paulo Coelho už výrazne menej vidieť ako v čase najväčšej slávy Alchymistu, ale rozhodne neodišiel do ústrania. Vo veku takmer osemdesiatich rokov stále píše, publikuje krátke úvahy, komunikuje s čitateľmi a venuje sa svojej nadácii. Žije prevažne v Ženeve spoločne so svojou ženou, výtvarníčkou Christinou Oiticicou, s ktorou tvorí pár už viac ako štyri desaťročia. S ňou tiež v roku 2014 založil Paulo Coelho & Christina Oiticica Foundation, ktorá nielen podporuje charitatívne, kultúrne a vzdelávacie projekty, ale tiež spravuje jeho rukopisy, denníky, fotografie, korešpondenciu s čitateľmi a ďalšie archívne materiály. Veľkú časť svojho osobného archívu navyše sprístupnil verejnosti v digitálnej podobe, čo je medzi svetovo preslávenými spisovateľmi pomerne neobvyklý krok. Verí, že kniha začína skutočne žiť až vo chvíli, keď ju niekto číta a nájde v nej vlastný význam.

 

Zaujímavé je, že ani po obrovskom úspechu nezmenil svoj pohľad na literatúru. Opakovane hovorí, že nepíše preto, aby kritiky presvedčil o svojej literárnej hodnote, ale preto, aby jeho knihy pomohli ľuďom premýšľať o vlastnom živote. Na otázku, či ho mrzia odmietavé recenzie, odpovedal s typickým nadhľadom, že spisovateľ nakoniec nepíše pre porotu literárnych cien, ale pre človeka, ktorý si večer otvorí knihu a nájde v nej niečo, čo práve potrebuje počuť. Táto filozofia sa za posledných štyridsať rokov takmer nezmenila – rovnako ako jeho presvedčenie, že najväčšie dobrodružstvo sa odohráva vo vnútri človeka. Paulo Coelho má svoje knihy u nás Paulo Coelho má svoje knihy u nás uložené tu.

 

Čítajme spolu, leťme spolu do príbehov. Restorio vám dá krídla.