Ernest Hemingway, ktorý celý život hľadal lásku, ale nikdy v nej úplne nedokázal uveriť

Vedľa neho sedí jeho žena Hadley. Verí mu možno viac ako on sám sebe. Prepisuje jeho rukopisy, povzbudzuje ho, keď pochybuje, a spoločne sníva o budúcnosti, ktorá sa vtedy zdala byť rovnako neistá ako ich finančná situácia. Keby niekto vstúpil do tej kaviarne a povedal im, že o sto rokov neskôr budú ľudia po celom svete stále čítať jeho knihy, natáčať o ňom dokumenty, písať nové životopisy a priať sa o to, či bol génius, sebec, misogyn alebo nepochopený romantik, pravdepodobne by tomu neverili ani oni sami.

 

Ernest Hemingway totiž nikdy nebol len spisovateľom. Už za svojho života sa stal legendou. Mužom, ktorý lovil levy v Afrike, pil kubánsky rum, chodil do býčích arén, rybárčil na otvorenom mori a ako vojnový reportér sa pohyboval tam, odkiaľ ostatní utekali. Len máloktorý autor dokázal svoj vlastný život premeniť na taký silný príbeh. Lenže každá legenda má jednu nevýhodu. Časom zacloní živého človeka z mäsa a kostí, ktorý sa pod ňou skrýva. Keď sa dnes hovorí o súkromí Ernesta Hemingwaya, väčšinou zaznie niekoľko známych údajov. Štyri manželky. Nespočet milostných vzťahov. Zbytočne veľké ego. Alkohol. Búrlivá povaha. Niekto v ňom vidí zosobnenie toxickej maskulinity, iný posledného veľkého romantika, ktorý sa celý život snažil žiť naplno. Lenže ani jedna z týchto predstáv prirodzene nevystihuje skutočnosť úplne.

 

Hemingway bol ženatý štyrikrát. Každé z týchto manželstiev ovplyvnilo nielen jeho život, ale aj jeho tvorbu. Je zaujímavé, že takmer každá z jeho manželiek sa nejakým spôsobom odtlačila do jeho románových hrdiniek. Hadley Richardson bola prvá veľká láska. Hadley bola o osem rokov staršia ako Hemingway a stretli sa v Chicagu. Nebola slávna ani výnimočne ambiciózna. Pôsobila pokojne, láskavo a bola pre mladého Hemingwaya obrovskou oporou v čase, keď ešte nebol známym spisovateľom. Spoločne odišli do Paríža, kde sa stali súčasťou legendárnej stratenej generácie. Priateľili sa s Fitzgeraldom, Ezrou Poundom alebo Gertrudou Steinovou. Práve vtedy vznikali Hemingwayove prvé poviedky a román Fiesta. Ich vzťah ale poznamenala jeho rastúca sláva a tiež Pauline Pfeifferová, ktorá bola pôvodne Hadleyinou priateľkou. Hemingway sa do nej zamiloval a Hadley nakoniec súhlasila s rozvodom. Mnohí životopisci sa domnievajú, že Hadley bola jedinou ženou, ktorú neskôr skutočne ľutoval. V neskorších listoch niekoľkokrát naznačil, že rozchod považoval za jednu z najväčších chýb svojho života.

 

Pauline Pfeiffer prišla do života spisovateľa, aby zmenila jeho životný štýl. Pauline pochádzala z bohatej katolíckej rodiny, pracovala ako módna redaktorka časopisu Vogue a bola úplným opakom Hadley. Bola elegantná, cieľavedomá a veľmi spoločenská. Kvôli sobášu s ňou Hemingway dokonca prestúpil ku katolíckej cirkvi. Nebola ale len elegantnou ženou s dobrými kontaktmi, bola aj inteligentná, organizačne schopná a dokonale rozumela tomu, čo Hemingway potrebuje, aby mohol písať. Vytvárala mu zázemie, čítala rukopisy, pripomienkovala ich a vďaka svojmu finančnému zabezpečeniu mu umožnila sústrediť sa na literatúru. Spoločne žili prevažne na Key Weste, kde napísal niektoré zo svojich najslávnejších kníh, napríklad Zbohom, armádo, Mať a nemať alebo Zelené pahorky africké. Narodili sa im dvaja synovia, Patrick a Gregory. Ale.. predpokladáte správne.. je zvláštne, ako sa niektoré životné príbehy opakujú. Ani toto manželstvo ale nevydržalo. Žena, kvôli ktorej Hemingway opustil svoju prvú manželku, bola po rokoch opustená rovnakým spôsobom.

 

Tentoraz kvôli Marte Gellhorn. Hemingway sa s ňou zoznámil počas španielskej občianskej vojny. Martha bola všetko, čo Hemingway na ženách obdivoval, ale zároveň všetko, čoho sa podvedome obával. Bola výbornou reportérkou, cestovala do vojen, písala rovnako odvážne ako on a odmietala byť len sprievodom slávneho spisovateľa. Nechcela sedieť doma a čakať, kým sa vráti z radu. Chcela byť na tej fronte tiež. Ich vzťah bol od začiatku plný obdivu, ale aj súperenia. Hemingway bol zvyknutý byť tým silnejším. Popri Marthy prvýkrát zistil, aké to je, keď druhý človek nepotrebuje stáť vo vašom tieni. Určite aj preto ich manželstvo skončilo tak búrlivo.

 

Martha Gellhorn sa odmietla stať pani Hemingwayovou. Bola jednou z najlepších vojnových spravodajiek 20. storočia. Práve ona je zrejme najzaujímavejšia zo všetkých Hemingwayových manželiek. Bola inteligentná, nezávislá a odmietala sa vzdať vlastnej kariéry. Zatiaľ čo Hemingway očakával, že bude zdieľať jeho život, Martha chcela byť jeho rovnocennou partnerkou. Spoločne prežili druhú svetovú vojnu. Ich vzťah bol plný vášne aj súťaženia. Keď sa blížilo vylodenie v Normandii, Hemingway využil svoje kontakty a dostal sa do Európy lietadlom. MArtha mala ako žena oveľa ťažšie podmienky. Nakoniec sa cez Atlantik dostala na nákladnej lodi a rovnako sa stala jednou z prvých reportérok priamo pri invázii. Po vojne už spolu takmer nevydržali. Na otázku, aké bolo byť Hemingwayovou treťou ženou, neskôr odpovedala: "Bola som spisovateľkou skôr, než som ho spoznala, a ostala som jej ďalších štyridsaťpäť rokov. Prečo by som mala byť len poznámkou pod čiarou v živote niekoho iného?"

 

Keď potom do jeho života vstúpila Mary Welsh, bol už Hemingway iným človekom. Slávnym, bohatým, uznávaným, ale aj unaveným. Mary s ním prežili posledné roky, kedy sa začali naplno prejavovať depresie, následky početných úrazov hlavy i stále silnejší alkoholizmus. Práve s ňou prežil obdobie najväčšej svetovej slávy. Mary bola svedkom toho, ako sa literárna legenda postupne rozpadá svetu pred očami. Mary bola novinárkou a Hemingway ju spoznal počas vojny v Londýne. Na rozdiel od Marthy bola pokojnejšia a viac sa prispôsobovala jeho potrebám. Počas ich manželstva získal Pulitzerovu cenu, vydal Starca a more a dostal Nobelovu cenu za literatúru. Súčasne sa ale stále viac zhoršovalo jeho psychické zdravie. Trpel depresiami, paranoja sa prehlbovala, podstúpil elektrošokovú liečbu a nakoniec roku 1961 spáchal samovraždu. Mary sa potom dlhé roky starala o jeho literárnu pozostalosť a vydala niekoľko doteraz nepublikovaných románov, napríklad Pohyblivý sviatok alebo Rajská záhrada.

 

Je fascinujúce, že čím komplikovanejšie boli Hemingwayove vzťahy v súkromí, tým hlbšie a uveriteľnejšie ženské postavy dokázal vytvoriť vo svojich knihách... Mnoho rokov sa o Hemingwayovi písalo ako o autorovi, ktorý ženám nerozumel. Zdalo sa to vlastne logické. Muž, ktorý sa štyrikrát oženil, opakovane svoje partnerky opúšťal kvôli iným ženám, rád dominoval spoločnosti a starostlivo budoval obraz neohrozeného dobrodruha, príliš nezapadal do predstavy citlivého pozorovateľa ženského sveta. Lenže literatúra býva niekedy múdrejšia ako život svojich autorov.

 

Keď dnes literárni historici znovu čítajú Hemingwayove romány, stále častejšie upozorňujú na zvláštny rozpor. Muži v jeho knihách bývajú silní navonok, ale vo vnútri neistí, zranení a často stratení. Zato ženy mnohokrát pôsobia pokojnejšie, rozhodnejšie a lepšie chápu, čo sa okolo nich odohráva. Ako videli svet akosi ostrejšie. Stačí otvoriť Zbohom armádo. Catherine Barkley bývali dlhé roky označované za príliš oddanú ženu, ktorá bezvýhradne nasleduje svojho milenca Frederica Henryho. Modernejšie interpretácie ale ukazujú niečo úplne iné. Catherine si veľmi dobre uvedomuje, že svet okolo nej sa rozpadá. Vojna berie ľuďom budúcnosť, istoty i ilúzie a ona sa vedome rozhodne milovať napriek tomu, že vie, ako ľahko môže o všetko prísť. Jej sila nespočíva v okázalosti, ale v pokoji, s akým prijíma veci, ktoré nemôže zmeniť. Frederick sa počas románu ešte len učí dospievať, zatiaľ čo Catherine akoby bola o niekoľko krokov dopredu.

 

Podobne prekvapivou postavou je Brett Ashley zo Slnka tiež vychádza. Keď román vyšiel, mnohých čitateľov pohoršovala. Fajčila, pila, cestovala sama, striedala partnerov a odmietala sa podriadiť predstave, ako by mala žena po prvej svetovej vojne žiť. Dlho bývala popisovaná ako sebecká femme fatale, ktorá ničí mužov okolo seba. Dnes mnoho literárnych bádateľov vníma Brett ako ženu, ktorá sa snaží nájsť vlastnú slobodu vo svete, ktorý sa po vojne zmenil na nepoznanie, a rovnako ako ostatné postavy len hľadá spôsob, ako ďalej existovať. Jej odvaha žiť podľa vlastných pravidiel bola na svoju dobu takmer revolučná.

 

Úplne inú podobu ženskej sily predstavuje Mária v románe Komu zvoní hrana. Na prvý pohľad pôsobí krehko. Prešla vojnou, zažila násilie i poníženie a dlho neverí, že môže znova niekomu dôverovať. Napriek tomu v sebe nachádza schopnosť znova milovať a znova dúfať. Hemingway ju nenapísal ako bezchybnú hrdinku ani ako obeť, ktorú treba zachrániť. Je to mladá žena poznamenaná dejinami, ktorá sa pokúša poskladať svoj život znova dohromady.

 

Nie je ťažké si všimnúť, že ženy v Hemingwayových románoch nie sú obyčajnou kulisou mužských príbehov. Majú svoj vlastný (často veľmi silný) hlas, vlastné pochybnosti i vlastný spôsob odvahy. Zatiaľ čo jeho mužskí hrdinovia často zápasia sami so sebou, ženy bývajú tými, ktorí dokážu prijať realitu bez zbytočných ilúzií. Niektorí literárni historici dokonca tvrdia, že Hemingway rozumel ženským emóciám lepšie ako emóciám vlastných mužských hrdinov.

 

O to väčšie prekvapenie prinášajú jeho súkromné ​​listy a spomienky ľudí, ktorí s ním žili. Obraz neohrozeného Papa Hemingwaya sa v nich začína rozpadať. Za zatvorenými dverami totiž nebol vždy tým nekompromisným mužom, akého poznal svet z novinových fotografií. Priatelia aj manželky neskôr popisovali človeka, ktorý neustále hľadal vlastnú identitu, rád experimentoval s rolami mužstva a ženstva a občas partnerky prekvapoval prianiami, ktoré sa úplne rozchádzali s jeho verejnou image drsného dobrodruha.

 

V posledných rokoch sa literárni bádatelia čoraz častejšie vracajú k románu Rajská záhrada, ktorý vyšiel až po Hemingwayovej smrti. Dlho zostával v tieni jeho slávnejších kníh, dnes je ale považovaný za jedno z najodvážnejších diel jeho neskorého obdobia. Hlavná dvojica sa v ňom pohráva s premenou identity, strihá si vlasy tak, aby si boli podobní, menia role i spôsob, akým sami seba vnímajú. Keď sa neskôr objavili listy a denníkové zápisy Hemingwayových manželiek, ukázalo sa, že podobné hry neboli len literárnou fantáziou. Hemingwaya fascinovala predstava, že mužská a ženská rola nie sú pevne dané a že človek môže byť oveľa zložitejší, než ako pôsobí navonok.

 

Zrazu sa pred nami objavuje úplne iný Hemingway. Nie ten z obálok kníh s africkým levom, ale človek plný rozporov, ktorý si celý život budoval masku neporaziteľného muža a súčasne písal knihy, v ktorých najväčšiu silu často prejavovali ženy. Je pochopiteľné, že v dnešnej dobe, keď sa svet rodových stereotypov otriasa v základoch, sa Ernest Hemingway znova dostáva do centra pozornosti. Ešte pred dvadsiatimi rokmi sa o ňom písalo hlavne ako o nositeľovi Nobelovej ceny, autorovi Starca a mora alebo autorovi, ktorý zmenil podobu modernej prózy. Dnes sa vedľa jeho kníh rovnako často preberá aj jeho súkromný život. Vo svete, ktorý znovu otvára témy postavenia žien, moci, partnerských vzťahov alebo hraníc medzi obdivom a manipuláciou, sa Hemingway stal ideálnym príkladom človeka, ktorého nemožno zaradiť do jedinej škatuľky.

 

Nie je preto prekvapujúce, že mu americká televízia PBS venovala rozsiahly šesťdielny dokument režisérov Kena Burnsa a Lynn Novickovej. Ani oni sa nesnažia rozhodnúť, či bol Hemingway dobrým alebo zlým človekom. Skladajú mozaiku osobnosti, ktorá bola plná protikladov. Na jednej strane muž, ktorý si starostlivo budoval povesť neohrozeného dobrodruha, na druhej človek trpiaci depresiami, úzkosťami, následkami vojnových zranení i opakovaných úrazov hlavy. Muž, ktorý dokázal byť veľkorysý a očarujúce, ale tiež nesmierne tvrdý k ľuďom, ktorých miloval. A autor, ktorého verejný imidž niekedy pôsobil takmer opačne ako jeho vlastná literatúra. Dlhú dobu prevládal názor, že Hemingwayove knihy odrážajú svet mužov, lovcov, vojakov a dobrodruhov. Novšie interpretácie si ale stále častejšie všímajú to, že vo chvíľach, keď sa jeho hrdinovia snažia pôsobiť silne, bývajú najzraniteľnejšie. A ženy, ktoré ich obklopujú, často vidia to, čo oni sami prehliadajú. Nie sú len objektom túžby ani odmenou na konci príbehu. Sú partnerkami, protivnicami, svedkyňami i zrkadlom, v ktorom sa mužské postavy učia spoznávať samé seba.

 

Aj preto asi dnes časť literárnych kritikov odmieta jednoduché označenie Hemingwaya za misogyna. Jeho život nebol bezchybný ak ženám sa nesprával vždy pekne. O tom napokon svedčia spomienky jeho manželiek i priateľov. Ale keby skutočne ženami pohŕdal, len ťažko by mohol vytvoriť tak psychologicky presvedčivé ženské postavy. Hemingway ženy obdivoval, potreboval ich, inšpirovali ho, niekedy ich ovládal, inokedy sa ich bál a často im zároveň nerozumel. Všetky tieto polohy sa v jeho živote prelínali a dodnes vyvolávajú nekonečne mnoho odborných i čitateľských diskusií.

 

Zaujímavé je, že čím viac sa bádatelia venujú jeho súkromným listom, denníkom a doposiaľ zabúdaným rukopisom, tým menej z Hemingwaya zostáva stereotypný drsný chlapák, akého si svet po desaťročia predstavoval. Ukazuje sa nám oveľa citlivejšia, neistejšia a vnútorne rozporuplnejšia bytosť. Fascinovala ho otázka identity, premenlivosti mužských a ženských rolí alebo hranice medzi silou a zraniteľnosťou. Témy, ktoré dnes považujeme za až prekvapivo moderné, sa v jeho dielach objavovali už pred viac ako pol storočím.

 

Hemingway dokázal napísať knihy, ktoré zmenili svetovú literatúru, a zároveň zraňoval ľudí, ktorí mu boli najbližší. Miloval svoje deti, ale často ich opúšťal. Túžil po blízkosti, ale zároveň sa jej bál. Chcel byť obdivovaný, napriek tomu o sebe celý život pochyboval. Čím dlhšie človek číta jeho knihy aj jeho životopis, tým menej má chuť vynášať definitívne rozsudky. Ale preto možno jeho romány nestarnú. Neponúkajú odpovede, ale kladú otázky, ktoré si ľudia kladú stále. Čo znamená odvaha? Dá sa milovať bez toho, aby sme druhého vlastnili? Koľko masiek počas života nosíme? A poznáme vôbec niekedy človeka, ktorého milujeme, úplne?

 

Keď sa dnes pozrieme na fotografiu fúzatého Hemingwaya sediaceho na móle s ulovenou rybou alebo na africkej savane so zbraňou cez rameno, vidíme len zlomok jeho príbehu. Ten skutočný zostáva ukrytý medzi stránkami jeho kníh. Práve tam totiž odložil všetky masky, ktoré nosil pred svetom. A možno aj preto sa k nemu po viac ako šesťdesiatich rokoch stále vraciame. Nehľadáme dokonalého dobrodruha, ale vzácneho skutočného človeka.

 

Keby ste po prečítaní nášho blogu dostali neovládateľnú chuť prečítať si nejakú Hemingwayovu knihu, hľadajte u nás tu.