Emily Brontë - žena z vresovísk, ktorá premenila svoju výnimočnosť na literárny poklad

Emily Brontë dodnes pôsobí ako autorka, ktorá do literatúry vstúpila bez snahy zapáčiť sa, bez ochoty vysvetľovať sa a bez potreby prispôsobiť sa tomu, čo sa od ženy v jej dobe čakalo. A práve tým je tak príťažlivá. Jej život sa odvíjal v yorkshirskom Haworthu, v kraji vresovísk, vetra, zimy a otvorenej krajiny, ktoré sa jej neskôr stali nekonečnou inšpiráciou a kulisou.

Emily Brontë - žena z vresovísk, ktorá premenila svoju výnimočnosť na literárny poklad

Práve tu, v rodine anglikánskeho duchovného Patricka Brontë, vyrastala obklopená súrodencami, knihami, stratami a zvláštnou zmesou prísnosti a tvorivej slobody. Matka zomrela, keď bola Emily ešte malá, dve staršie sestry zomreli po krátkom pobyte v krutej internátnej škole a rodinu postupne začalo prestupovať vedomie, že život je krehký, neistý a často veľmi krátky. Napriek tomu alebo možno práve preto sa z domu Brontëovcov stalo miesto, kde literatúra nebola zábavným doplnkom života, ale musela sa stať formou prežitia.

 

Súrodenci si vytvárali vlastné svety, písali si príbehy, mapovali imaginárne krajiny a viedli medzi sebou nepretržitý vnútorný dialóg, v ktorom sa miešala detská hra s mimoriadnym talentom. Emily sa spočiatku podieľala na spoločnom vytváraní fantastických svetov, ale neskôr sa so sestrou Anne ponorila do vlastného imaginárneho kráľovstva Gondal, ktoré je pre pochopenie jej identity nesmierne dôležité. Gondal bol to priestor, v ktorom si Emily mohla prvýkrát skúšať zažívať emócie, konflikty, vášne, oddanosť, násilie i samotu v podobe, ktorú jej reálny svet neponúkal. V určitom zmysle sa práve tu rodila autorka Veterné horky, žena, ktorá sa v bežnom spoločenskom živote sťahovala do ticha, ale vo vnútornom svete vytvárala extrémne intenzívne citové krajiny.

 

Emily býva popisovaná ako samotárska, uzavretá, plachá, neprístupná a zvláštna. Lenže práve slovo „zvláštna“ je pri nej potrebné čítať opatrne. Jej inakosť nebola póza a podľa všetkého ani snaha si budovať vlastnú legendu. Z dobových svedectiev sa skladá obraz ženy, ktorá skutočne veľmi ťažko znášala cudzie prostredie, mala silný odpor k spoločenským konvenciám, nemala potrebu nadväzovať bežné vzťahy a držala sa vlastného vnútorného poriadku s mimoriadnou tvrdohlavosťou. Keď odišla do školy Roe Head, rozvinul sa u nej taký silný stesk po domove, že Charlotte skutočne verila, že by bez domova mohla zomrieť. Keď sa neskôr zdržiavala v Bruseli, kde sa mala s Charlotte vzdelávať a zdokonaľovať v jazykoch, znovu narážala na rovnakú bariéru, že svet mimo Haworth pre ňu znamenal hlbokú vnútornú záťaž.

 

Zaujímavé je, že niekedy sa dnes medzi odborníkmi i laikmi pracuje s otázkou, či sa v správaní mladej ženy neobjavovali rysy, ktoré by sme dnes spájali s poruchou autistického spektra. Nejde samozrejme o diagnózu, ktorú by bolo možné spätne spoľahlivo potvrdiť, ale určité súvislosti stoja za pozornosť. Emily ťažko znášala zmeny prostredia, cudzia spoločnosť ju vysilovala, v bežnej konverzácii pôsobila odťažito alebo takmer neme, mala úzky okruh citových väzieb a mimoriadne silnú potrebu vnútornej konzistencie. Zároveň ale práve táto neústupnosť, sústredenosť a schopnosť zostať verná vlastnému vnímaniu sveta mohla byť jedným zo zdrojov jej originality. Jej inakosť s jej talentom možno tesne súvisí.

 

Táto súvislosť je pre Búrlivé výšiny zásadná. Emily napísala román, ktorý svojich súčasníkov miatol a znepokojoval, pretože im nepredkladal známu morálnu mapu. Neponúkal jednoduché rozdelenie na dobré a zlé, neposkytoval čitateľovi bezpečný odstup a miesto kultivovaného sentimentu priniesol divokosť, posadnutosť, neľútostnosť a vzťahy, ktoré pôsobili takmer živočíšne. Kritici boli zmätení, pretože sa nevedeli rozhodnúť, ako majú knihu čítať. Jej morálna nejednoznačnosť ich dráždila, jej energia ich priťahovala a odpudzovala zároveň. Dnes práve v tom vidíme jej mimoriadnosť.

 

Heathcliff a Catherine Earnshaw nie sú postavy, ktoré by bolo možné ľahko milovať alebo obdivovať. Sú to bytosti hnané vášňou, zranením, pýchou a potrebou moci, pričom ich vzťah prerastá bežné kategórie romantickej lásky. V ich prepojení je čosi elementárneho a ničivého zároveň. A tu sa otvára hlbšia rovina, Búrlivé výšiny je román o identite, ktorá sa rodí v strete, v nedostatku, v odmietnutí a v túžbe vlastniť to, čo človeku chýba. Heathcliff je človek bez pôvodu, bez jasného miesta v hierarchii, bez uznania a bez pevnej identity, a z tejto prázdnoty sa rodí jeho sila aj deštruktivita. Katarína zase cíti, že jej vlastné ja presahuje spoločenskú úlohu, ktorú by mala prijať, a preto nedokáže nájsť pokoj ani v láske, ani v konvencii.

 

Keď sa na román pozrieme práve touto optikou, začína byť ešte zaujímavejši. Emily Brontë sama žila v silne vymedzenom svete viktoriánskych očakávaní, ale jej vlastná povaha sa s nimi zjavne míňala. Nepôsobila ako žena, ktorá by túžila po spoločenskom uznaní, po konverzačnom šarme alebo po pohodlnom zapadnutí. Jej sila bola v neústupnosti. A presne takú silu cítime aj z jej knihy. Búrlivé výšiny neprosí čitateľov o sympatie, neprispôsobuje sa ničomu a nikomu. Neuhladzuje svoje vášne do prijateľnejšej podoby. Je to román, ktorý zostáva verný svojej vnútornej logike, aj keď je možno pre väčšinu z nás nepríjemná.

 

Tiež Emilyina väzba ku krajine má pre čítanie jej identity veľký význam. Vresoviská v jej živote pôsobili ako priestor slobody, rytmu, samoty a pravdivosti, ktorý bol v ostrom kontraste so spoločenským svetom salónov, pravidiel a zdvorilých konverzácií. Tu sa Emily pohybovala istejšie ako medzi ľuďmi, všetko tu malo svoj prirodzený poriadok. Nie je náhoda, že Búrlivé výšiny dýchajú vetrom, hlinou, zimou a diaľkou viac ako väčšina románov svojej doby. Krajina je tu až akýsi psychický priestor postáv, rozšírenie ich vnútorných stavov, miesto, kde sa aj vášeň a city stávajú prírodnými živlami.

 

Zaujímavým detailom, ktorý o Emily veľa vypovedá, je aj jej vzťah k oblečeniu a spoločenskej prezentácii. V Bruseli si Charlotte osvojila jemnejší kontinentálny štýl a snažila sa aspoň čiastočne prispôsobiť prostrediu, zatiaľ čo Emily si podľa svedectva ďalej držala svoje staré, jednoduché oblečenie a na poznámky reagovala vetou, že chcela byť taká, akú ju Boh stvoril. V tejto jednoduchej vete sa skrýva odpor k maskám, k póze, k pretvárke aj k vonkajším korekciám osobnosti. A toto je aj kľúč na čítanie jej diela.

 

Jej život skončil čoskoro, ako životy väčšiny jej súrodencov. Po smrti brata Branwella, zničeného alkoholom a ópiom, sama ochorela a odmietala lekársku pomoc s tvrdohlavosťou, ktorá desí aj fascinuje zároveň. Zomrela v tridsiatich rokoch. Jej sestra Charlotte neskôr napísala, že jej sila bola výnimočná, ale spôsob jej bytia ju zároveň oddeľoval od zvyšku sveta. A táto kombinácia krehkosti fyzickej a neústupnosti duchovnej ako by definovala celý jej odkaz.

 

Emily publikovala pod mužským menom. Iste vás napadne prečo. V 40. rokoch 19. storočia ženy romány často nepísali a tie, ktoré písali, patrili skôr k aristokracii. Sestry Brontë boli zo strednej triedy a dcéry duchovného, ​​a teda bez akéhokoľvek spoločenského vplyvu. Ona a jej sestry si teda zvolili mužské pseudonymy, ktoré zodpovedali ich iniciálam. Anne publikovala pod menom Acton Bell, zatiaľ čo Charlotte a Emily publikovali ako Currer Bell a Ellis Bell. Ženy vo viktoriánskej Británii boli považované za intelektuálne menejcenné mužom, ako sme už naznačili. Používanie pseudonymu Ellis Bell umožnilo Emily Brontë písať s nekompromisnou úprimnosťou a intelektuálnou slobodou, čo jej umožnilo napísať Búrlivé výšiny bez toho, aby sa prispôsobila spoločenským očakávaniam 19. storočia ohľadom „elegantnej a okúzľujúcej ženskosti“. Pseudonym Emily tiež umožnil skúmať intenzívne, „hrubé“ a často násilné témy, ktoré boli považované za nevhodné pre „plachú a uzavretú ženu“. Pseudonym tiež umožnil Emily písať ako „rodička a odchovankyňa vresovísk“, oslobodená od tlaku prispôsobiť sa noblesným štandardom, ktoré sa od spisovateliek často očakávajú.

 

Emily Brontë dnes pôsobí ako autorka, ktorá zo svojej inakosti vytvorila krásny literárny obraz. Jej uzavretosť, neochota hrať spoločenské role, väzba k vnútornému svetu a intenzívne vnímanie krajiny i emócií sa v literatúre premenili na niečo, čo do tej doby nikto týmto spôsobom neurobil. Búrlivé výšiny sú fascinujúce nielen ako gotický román alebo príbeh osudovej vášne, ale aj ako literárny dôkaz toho, že odlišnosť môže byť tvorivou silou, ktorá ide s čitateľom oveľa hlbšie, aj keď za to hrdina často platí osamelosťou.

 

Čítali ste Búrlivé výšiny? Pôsobí na vás skôr ako román o láske, pomste, alebo o ľuďoch, ktorí boli príliš veľkí pre malý svet okolo nich?

 

U nás sú diela tejto autorky vypredanou stálicou, ale náš strážny pes ich vám bezpečne postráži. Knihy Emily Brontë u nás na Restorio nájdete tu spolu.

Čítajme spolu, leťme spolu do príbehov. Restorio vám dá krídla.