Cal Newport: O pozornosti, tichu a odvahe nebyť neustále k dispozícii

Možno ste chceli len zistiť, koľko je hodín, odpovedať na správu alebo sa pozrieť na počasie. O dvadsať minút neskôr už viete, čo mala na obed spolužiačka zo základnej školy, ktorú ste tridsať rokov nevideli, a sledujete video o tom, ako správne skladať prestieradlo s gumou. A netušíte, prečo ste telefón pôvodne vzali do ruky.

 

 

Americký profesor informatiky a spisovateľ Cal Newport sa podobnými situáciami zaoberá už niekoľko rokov. Vyštudoval Massachusetts Institute of Technology (MIT), prednáša na Georgetown University, napísal niekoľko svetových bestsellerov a jeho knihy vyšli v desiatkach jazykov. Pritom nemá osobné účty na Instagrame, Facebooku ani TikToku. Mobilný telefón vlastní, ale niekedy sa naň nepozrie celé štyri hodiny. A keď píše, telefón necháva za dverami svojej pracovne. Nebojte sa, nebude vás nabádať, aby ste zahodili chytré telefóny, odsťahovali sa do lesa a začali u jurty pestovať zemiaky. Newport má oveľa zaujímavejšie návrhy. Sám je počítačovým vedcom, používa notebook, špecializovaný softvér, digitálne nástroje a zaoberá sa aj umelou inteligenciou. Len si myslia, že by sme mali byť oveľa vyberavejší v tom, ktorým technológiám dovolíme rozhodovať o našom čase. Jeho hlavná otázka znie: Ako si uchovať schopnosť robiť dôležité veci a prežívať vlastný život vo svete, kde o našu pozornosť neustále niekto súťaží?

 

Cal Newport sa narodil v roku 1982. Študoval na Dartmouth College a neskôr získal doktorát z informatiky na MIT. Dnes pôsobí ako profesor informatiky na Georgetown University, kde sa popri výskume distribuovaných systémov venuje aj digitálnej etike a vzťahu medzi technológiami a spoločnosťou. Jeho cesta k písaniu sa pritom začala oveľa skôr, než sa stal známym akademikom. Prvú knižnú zmluvu podpísal krátko po dvadsiatych prvých narodeninách, ešte počas vysokoškolského štúdia. Spočiatku písal hlavne pre študentov, pretože ho zaujímalo, prečo niektorí dokážu dosahovať výborné výsledky bez toho, aby sa museli celé noci učiť, zatiaľ čo iní trávia nad učebnicami nekonečné hodiny a výsledky tomu nezodpovedajú. Za týmto záujmom stojí aj jeho vlastná skúsenosť. Ako mladý študent sa venoval závodnému veslovaniu, ale kvôli vrodenej poruche srdcového rytmu musel so športom prestať. A pretože zrazu nemohol venovať toľko energie športu, začal sa systematicky zaoberať štúdiom a písaním. Skúšal rôzne spôsoby učenia, sledoval výsledky a upravoval svoje postupy. Nebol podľa jeho vlastných slov od začiatku mimoriadnym študentom, ale postupne sa prepracoval k takmer bezchybným študijným výsledkom. Najdôležitejším objavom pre neho bolo aktívne vybavovanie informácií z pamäte. Namiesto opakovaného čítania poznámok sa pokúšal látku vlastnými slovami vysvetliť bez toho, aby sa do nich pozeral. Pokiaľ niečo nedokázal reprodukovať, vedel presne, čo sa potrebuje doučiť. Z tejto skúsenosti vznikla aj jeho kniha How to Become a Straight-A Student, vydaná v roku 2006. Newport v nej vychádzal nielen zo svojho štúdia, ale aj z rozhovorov s úspešnými vysokoškolákmi.

 

Počas doktorandského štúdia na MIT sa Newport pohyboval medzi ľuďmi, ktorí riešili veľmi zložité matematické a informatické problémy a medzi nimi si uvedomil, akú veľkú úlohu zohráva hlboké sústredenie. Spomína na novú budovu Stata Center, navrhnutú architektom Frankom Gehrym. Stála stovky miliónov dolárov, ale keď ju mladým vedcom predstavovali, najväčšie nadšenie nevzbudzovala jej architektúra ani najmodernejšie počítače, ale obyčajné biele tabule. Pre teoretické informatiky boli totiž základným pracovným nástrojom. Dvaja alebo traja ľudia stáli pred tabuľou, jeden zapisoval rovnice, ostatní sledovali jeho postup a spoločne hľadali riešenie. Nikto medzitým neodpovedal na správy ani neprechádzal sociálne siete. Každý sa musel sústrediť, pretože inak by stratil niť spoločného uvažovania. Newport dodnes používa tabule a papierové zápisníky. Newportov domov ponúka vôbec názorný príklad jeho prístupu k technológiám. Má dve oddelené pracovné prostredie. V jednom stoja počítačové monitory, tlačiareň a ďalšie vybavenie pre bežnú administratívu, kde vybavuje praktické záležitosti, pracuje s digitálnymi dokumentmi a používa internet. Druhou pracovňou je domáca knižnica. Stojí tam len stôl, okolo sú police so starostlivo usporiadanými knihami a tiež krb. Keď chce Newport písať, odchádza do knižnice. Notebook si môže priniesť, pokiaľ ho potrebuje, ale telefón necháva inde, aby pokušenie ani nebolo na dosah. Knihy v knižnici Newport používa ako zdroj inšpirácie. Číta pri krbe a pri čítaní hľadá súvislosti medzi rôznymi myšlienkami. Keď potrebuje vyriešiť ťažký problém, často vyrazí na prechádzku. Sám popisuje, že niektoré odseky článkov alebo kroky matematických dôkazov dokáže premyslieť počas chôdze a až potom ich zapisuje. Tomuto postupu hovorí produktívna meditácia. Nejde o meditáciu v tradičnom zmysle, ale ovedomé sústredenie na jediný problém počas fyzickej aktivity. Znie to celkom jednoducho, že?

 

Cal Newport síce má vlastný šikovný telefón, ale bez sociálnych sietí vraj nie je telefón zase taký zaujímavý. Používa ho na telefonovanie, správy, mapy alebo počúvanie hudby. Napriek tomu sa bežne stáva, že sa na neho niekoľko hodín nepozrie. Jeho priatelia už vedia, že keď mu napíšu, odpoveď nemusí prísť okamžite. A pokiaľ ide o niečo naozaj naliehavé, môžu mu zavolať. Newport tiež pripomína, že ešte pomerne nedávno bolo úplne normálne byť niekoľko hodín nedostupný. Človek odišiel do kina, na návštevu alebo na večeru a ostatní jednoducho počkali, kým sa vrátia. Dnes sme si zvykli, že dostupnosť je takmer nepretržitá a často ju považujeme za samozrejmú povinnosť. Pritom nejde len o čas strávený na telefóne, väčším problémom môže byť neustále prepínanie pozornosti. Predstavme si, že píšeme dôležitý pracovný text. Po piatich minútach sa pozrieme na e-mail, potom odpovieme na správu, vrátime sa k textu, otvoríme kalendár a nakoniec skontrolujeme, či niekto reagoval na náš príspevok. Každé prerušenie môže trvať len niekoľko sekúnd, ale návrat k náročnej úlohe si vyžaduje ďalšie mentálne úsilie. Newport tento jav popisuje ako náklady na prepínanie medzi úlohami. Výskumy skutočne ukazujú, že prerušovanie a striedanie náročných činností môže zhoršovať výkon a predlžovať prácu. Nejde teda len o to, koľko minút sme strávili na Instagrame, ale aj o to, čo sa medzitým stalo s našou pozornosťou.

 

V roku 2019 vydal Newport knihu Digitálny minimalizmus, v ktorej rozvinul jednoduchú myšlienku, že digitálne technológie by mali slúžiť našim hodnotám a potrebám, nie určovať podobu nášho každodenného života. Digitálny minimalizmus znamená vyberať si tie, ktoré nám skutočne prinášajú hodnotu, a vedome rozhodovať o tom, ako a kedy ich používame. To je dôležitý bod. Sociálne siete môžu pomáhať udržiavať vzťahy, nachádzať inšpiráciu, propagovať vlastnú prácu alebo získavať informácie. Zároveň môžu zaberať oveľa viac času, než sme pôvodne zamýšľali. Newport preto odporúča neposudzovať aplikácie iba podľa toho, či sú užitočné, ale aj podľa toho, či ich prínos zodpovedá času a pozornosti, ktoré im venujeme. Jedným z najznámejších postupov z jeho knihy je tridsaťdňové digitálne upratovanie. Na obmedzenú dobu vyradíme voliteľné digitálne aktivity, ktoré nie sú nevyhnutné pre prácu alebo osobný život. Počas tejto doby skúmame, čo nám chýba, čo nám naopak nechýba vôbec a čím by sme chceli uvoľnený čas naplniť. Po tridsiatich dňoch sa k vybraným technológiám môžeme vrátiť, ale už s jasnejšou predstavou, prečo ich chceme používať. Pri príprave knihy Newport uskutočnil experiment s digitálnym upratovaním, do ktorého sa zapojilo viac ako 1 600 ľudí.

 

A ako na to konkrétne? Väčšina odporúčaní pre obmedzenie času na telefóne začína vypnutím notifikácií. To môže byť užitočné, ale Newport upozorňuje, že samotné oznámenia nie sú jediným problémom. Mnohé digitálne služby sú totiž navrhnuté tak, aby nás prinútili sa vracať. Ponúkajú nekonečné množstvo nového obsahu, priebežné reakcie ostatných užívateľov a stále ďalšie podnety, a my preto kontrolujeme telefón aj vo chvíli, keď nás vôbec neupozornil. Newport sa domnieva, že u časti ľudí môžu tieto mechanizmy vytvárať návykové vzorce správania. Samozrejme je ale dôležité rozlišovať medzi bežným návykom, problematickým používaním technológií a klinicky definovanou závislosťou. Nie každý, kto často kontroluje telefón, je závislý. Praktická otázka znie: Keby sme si mali každú aplikáciu nainštalovať znova a vopred presne povedať, prečo ju potrebujeme, koľko z nich by sme si skutočne vybrali? Newport navrhuje tiež pravidelne prehodnocovať spôsob používania aplikácií. Možno nám sociálna sieť slúži hlavne na dohováranie stretnutia s priateľmi. Potom sa môžeme pýtať, či na to naozaj potrebujeme tráviť každý večer hodinu prechádzaním príspevkov. Možno sledujeme správy preto, aby sme boli informovaní. Potrebujeme ale kontrolovať titulky každých pätnásť minút?

 

V knihe Hlboká práca z roku 2016 Newport popisuje sústredenú prácu bez vyrušovania, ktorá nám umožňuje riešiť náročné problémy, učiť sa nové veci a vytvárať kvalitné výsledky. Jeho vlastná skúsenosť je v tomto ohľade celkom prekvapivá. On sám za svoj strop považuje približne štyri až štyri a pol hodiny skutočne kvalitnej intelektuálnej práce denne. Zvyšok dňa sa venuje výučbe, schôdzkam, administratíve a ďalším činnostiam. Rozlišuje medzi tým, kedy je iba zamestnaný, a kedy vytvára niečo, čo si vyžaduje jeho najlepšie sústredenie. Podľa neho teda nepotrebujeme pracovať stále dlhšie, ale len lepšie si zaistiť niekoľko hodín, počas ktorých dokážeme odviesť svoju najhodnotnejšiu prácu. Jedným z najpraktickejších Newportových nástrojov je plánovanie v časových blokoch, označované ako time blocking. Do kalendára alebo papierového plánovača si vyhradí konkrétny čas na jednotlivé činnosti. Napríklad od deviatich do desiatich tridsiatich píše, potom má priestor na e-maily, nasleduje schôdzka a ďalší blok sústredenej práce. Plán môže počas dňa upravovať, ale jeho cieľom je vždy vedieť, čomu sa chce v danej chvíli venovať. Tento postup má podľa neho jednu psychologickú výhodu, že sa nemusí každých desať minút rozhodovať, či už nastala vhodná chvíľa pozrieť sa do schránky. Newport navyše plánuje v širších súvislostiach. Najprv si stanovia ciele na obdobie niekoľkých mesiacov, potom ich prevádza do týždenného plánu a nakoniec do konkrétnych denných blokov. Vďaka tomu môže priebežne kontrolovať, či jeho každodenná práca zodpovedá tomu, čo chce dlhodobo dosiahnuť. Večery a víkendy si necháva oveľa voľnejšie. Dlhodobo používa prístup, ktorému hovorí fixed schedule productivity, teda produktivita s pevne stanovenou pracovnou dobou. V praxi to znamená, že si určí hranicu, za ktorú už bežne nechce pracovať. Toto obmedzenie ho núti rozhodovať sa, ktoré úlohy prijme, ktoré odmietne a ako si prácu usporiada. Nemôže totiž všetky problémy vyriešiť tým, že jednoducho pridá ďalšie tri hodiny. Po práci často cvičí v domácej posilňovni, ktorú si s rodinou vybudoval počas pandémie. Posilňovanie pred večerou pre neho predstavuje prechod medzi pracovným a rodinným časom. Veľa tiež chodia pešo, okrem iného pri sprevádzaní detí na autobusovú zastávku. Jeho rodina a priatelia vedia, že počas pracovného dňa nemusí odpovedať na správy. Keď však prácu ukončí, chce byť prítomný doma. Nie je to samozrejme univerzálny model pre každého. Človek pracujúci na smeny, rodič malých detí alebo niekto s nepredvídateľnou pracovnou dobou si nemôže vždy nastaviť rovnaký režim. Newportov princíp ale môžeme prispôsobiť vlastnej situácii a najskôr určiť, koľko času chceme práci venovať, a až potom premýšľať, čo sa do neho skutočne zmestí.

 

V knihe Pomalá produktivita z roku 2024 Newport rozvíja myšlienku, že súčasný pracovný svet často zamieňa skutočný výkon za viditeľnú aktivitu. Človek, ktorý neustále odpovedá na správy, zúčastňuje sa na stretnutiach a presúva úlohy medzi rôznymi aplikáciami, môže pôsobiť veľmi zamestnane, pritom nemusí mať čas na prácu, kvôli ktorej bol pôvodne zamestnaný. Newport tomu hovorí pseudoproduktivita. Navrhuje tri základné princípy, aby k nej nedochádzalo. Robiť menej vecí súčasne, pracovať prirodzenejším tempom a venovať veľkú pozornosť kvalite výsledku. Keď máme desať projektov a všetkým sa snažíme venovať zároveň, často postupujeme pomaly vo všetkých. Ak si vyberieme dvoch najdôležitejších a ostatných necháme čakať, môžeme sa dostať k výsledku rýchlejšie. Newport tomu hovorí systém založený na „pull“, teda na postupnom preberaní ďalších úloh podľa dostupnej kapacity. Namiesto toho, aby na nás ostatných neustále presúvali nové povinnosti, máme prehľad o tom, čo už robíme, a ďalšiu prácu prijímame až vo chvíli, keď pre ňu vznikne priestor. V praxi to môže byť obyčajná tabuľka s dvoma stĺpcami - Práve riešim a Čaká na rad. Zmyslom je prestať predstierať, že môžeme kvalitne pracovať na všetkom súčasne.

 

Jedným z najzaujímavejších Newportových postupov je rituál ukončenia pracovného dňa, "shutdown ritual". Vznikol počas jeho doktorandského štúdia, kedy sa mu nedarilo prestať premýšľať o rozpracovaných matematických problémoch. Aj keď odišiel z kancelárie, v hlave ďalej riešil, čo musí urobiť, čo možno zabudol a či sa mu podarí dokončiť dizertáciu. Preto si vytvoril krátky záverečný postup, kedy skontroluje kalendár, úlohy a správy, zapíše všetko, na čo nechce zabudnúť, a uistí sa, že má prehľad o nasledujúcom dni. Potom prácu symbolicky ukončí. Predtým si dokonca nahlas hovoril "Schedule shutdown complete", dnes mu stačí zaškrtnúť príslušné políčko v plánovači. Keď sa neskôr objaví vtieravá pracovná myšlienka, môže si pripomenúť, že dôležité veci už skontroloval a zapísal a už ich nemá riešiť.

 

Newport sa zaoberá aj spôsobmi učenia. Skutočné učenie podľa neho býva náročné a niekedy aj frustrujúce. V rozhovoroch spomína na profesionálneho gitaristu, ktorého tréning sledoval pri príprave jednej zo svojich kníh. Hudobník nehral stále dookola skladby, ktoré už dobre vedel, ale opakovane sa pokúšal zvládnuť pasáže o niečo rýchlejšie alebo presnejšie, než dokázal pohodlne zahrať. Newport sám v mladosti väčšinou cvičil to, čo mu už šlo, pretože to bola zábava. Profesionálny hudobník naopak trávil veľkú časť tréningu na hranici svojich schopností. Odtiaľ sa Newport dostáva k rozdielu medzi zámerným precvičovaním a stavom flow, keď sme do činnosti ponorení natoľko, že strácame pojem o čase. Podľa Newporta si pri náročnom tréningu veľmi dobre uvedomujeme, aká náročná činnosť je, flow môže byť príjemnou súčasťou výkonu, ale nemusí byť podmienkou učenia. Pre nás z toho vyplýva užitočná myšlienka, že ak sa pri učení nového jazyka, hudobného nástroja alebo inej zručnosti občas cítime neobratne, nemusí to znamenať, že postupujeme zle, ale môže to byť veľmi prínosná súčasť skutočného rozvoja.

 

Newport je ženatý a má troch synov. Otázka digitálnych technológií u detí je pre neho preto nielen odbornou, ale aj osobnou témou. Jeho deťi aj napríklad používajú herné konzoly, ale Newport rozlišuje medzi hrami, ktoré majú jasný začiatok a koniec, a online službami navrhnutými tak, aby používateľov prinútili vracať sa čo najčastejšie. Zastáva názor, že neobmedzený prístup k internetu a sociálnym sieťam by deti mali dostávať až vo vyššom veku, spomína približne šestnásť rokov ako hranicu, ktorú považuje za rozumnú. Výskumy vplyvu digitálnych technológií na deti ukazujú rôznorodé výsledky a záleží na type obsahu, spôsobe používania, veku, individuálnej zraniteľnosti i rodinnom prostredí. Newportov prístup napriek tomu otvára dôležitú otázku, prečo často považujeme neobmedzený prístup k digitálnym službám za samozrejmú súčasť dospievania, keď zároveň vieme, že mnoho týchto služieb je navrhnutých s cieľom maximalizovať dobu používania?

 

Newport sa v posledných rokoch venuje aj umelej inteligencii. Ako informatik sa zaujíma o jej technické fungovanie, ale zároveň upozorňuje na spoločenské a vzdelávacie dôsledky jej rozšírenia. Dôležitá je podľa neho otázka, aký druh činnosti nám technológia uľahčuje a či pritom neprichádzame o schopnosti, ktoré chceme rozvíjať. Ak napríklad používame AI na vyhľadanie informácií, zhrnutie rutinného dokumentu alebo technickej pomoci, môže nám ušetriť čas. Pokiaľ ju ale necháme pravidelne formulovať všetky naše argumenty, písať za nás texty a riešiť problémy, ktoré by sme sa mali naučiť riešiť sami, vzniká otázka, čo sa vlastne učíme.

 

Najväčšou prednosťou Newportovho prístupu je, že ponúka konkrétne zmeny, ktoré nemusíme zavádzať všetky naraz. Môžeme začať tým, že pri čítaní knihy necháme telefón v inej miestnosti a nemusíme si dokazovať pevnú vôľu zakaždým, keď sa rozsvieti displej. Môžeme si tiež vyhradiť dve alebo tri konkrétne chvíle denne na kontrolu správ namiesto toho, aby sme na ne reagovali priebežne. Pokiaľ sa potrebujeme niečo naučiť, môžeme po prečítaní kapitoly knihu zavrieť a skúsiť si vybaviť hlavné myšlienky vlastnými slovami. Pri práci môžeme vyskúšať šesťdesiat alebo deväťdesiat minút venovaných jedinej úlohe. A ak nás niečo trápi alebo sa snažíme vyriešiť zložitý problém, môžeme sa prejsť bez slúchadiel a bez telefónu v ruke. Možno tiež zistíme, že nepotrebujeme ďalšiu aplikáciu na plánovanie úloh. Niekedy stačí papier, ceruzka a rozhodnutie, ktoré dve veci dnes naozaj stoja za našu pozornosť. Newport pripomína, že odpočinok, vzťahy, záľuby a čas strávený mimo práce majú vlastnú veľkú hodnotu. Zmyslom lepšieho sústredenia je tiež vytvoriť priestor pre život, ktorý sa neodohráva pred obrazovkou.

 

A tu máte sedem malých experimentov, ktoré môžete vyskúšať. 1. Zistite, kam mizne váš čas. Pozrite sa do štatistík používania telefónu. Nesnažte sa hneď dosiahnuť ideálne číslo. Len si všimnite, ktoré aplikácie používate zámerne a ktoré otvárate automaticky. 2. Doprajte si jednu hodinu bez telefónu. Nechajte ho doma pri prechádzke alebo v inej miestnosti počas čítania. Sledujte, kedy po ňom začnete inštinktívne siahať a čo vám v tej chvíli skutočne chýba. 3. Vyskúšajte sústredený pracovný blok. Vyberte si jednu dôležitú úlohu, vypnite zbytočné oznámenia a venujte mu 45 až 60 minút. Pokiaľ vás napadne iná povinnosť, zapíšte si ju a vráťte sa k pôvodnej práci. 4. Naučte sa niečo metódou aktívneho vybavovania. Po prečítaní niekoľkých strán knihu zatvorte a skúste vlastnými slovami vysvetliť, čo ste sa dozvedeli. Až potom skontrolujte, čo ste vynechali. 5. Vyriešte problém počas prechádzky. Vyberte si jednu otázku, ktorú potrebujete premyslieť, a vydajte sa na dvadsaťminútovú prechádzku bez podcastu a hudby. Keď vám myšlienky utečú inam, vráťte sa k pôvodnej otázke. 6. Vytvorte si rituál konca pracovného dňa. Skontrolujte úlohy, zapíšte nedokončené záležitosti a rozhodnite, čím začnete zajtra. Potom prácu vedome uzavrite. 7. Vráťte sa do skutočného sveta. Namiesto ďalšieho večera na sociálnych sieťach si prečítajte niekoľko kapitol knihy, zavolajte priateľovi, niečo opravte, uvarte, namaľujte alebo si len sadnite s niekým blízkym a rozprávajte sa.

 

Na Newportových myšlienkach je pre knihomolov sympatické, že čítanie nepovažuje len za spôsob získavania informácií. Knihy pre neho predstavujú priestor, kde môžeme premýšľať pomalšie, spájať súvislosti a venovať pozornosť jedinej téme oveľa dlhšie, než sme zvyknutí pri prehliadaní digitálneho obsahu. A nie je nutné čítať len odbornú literatúru aj román, detektívka alebo životopis nás môžu na chvíľu vytrhnúť z online sveta. Ako knihomoli v Restorio s radosťou odporúčame tento najlepší spôsob nácviku sústredenia. Sadnúť si, čítať si a nikam sa neponáhľať.

 

Knihy Cala Newporta na Restorio hľadajte tu.