Brené Brown: Celý život sa snažíme byť dosť dobrí. Pre koho vlastne?

Prečo sa ospravedlňujeme za vlastnú nedokonalosť, skrývame slabosti, snažíme sa všetkým zavďačiť a niekedy dokonca odmietame šťastie, pretože máme strach, že oň prídeme? Americká výskumníčka a spisovateľka Brené Brown zasvätila týmto otázkam viac ako dvadsať rokov svojho života.

 

 

Keby sme sa chceli dozvedieť, odkiaľ pochádza celoživotný záujem Brené Brown o hanbu, strach z odmietnutia a potrebu niekam patriť, museli by sme sa vrátiť do Texasu sedemdesiatych rokov, do rodiny, v ktorej bolo veľa smiechu, ale aj kriku, veľa sa v nej športovalo a taká súťažilo. Brené sa narodila v San Antoniu v roku 1965 ako najstaršia zo štyroch detí. Sama o sebe hovorí ako o Texasance piatej generácie, čo v jej podaní znamená nielen určitú hrdosť na rodinné korene, ale aj dedičstvo predstáv o tom, ako má vyzerať správny, odolný človek. Aj v jej rodine sa oceňovala húževnatosť, športové výkony, dobrá nálada a schopnosť poradiť si za všetkých okolností. Smútok, strach alebo neistota už tak vítané neboli. S humorom spomína, že jej rodina uznávala v zásade dva emocionálne stavy, keď človek mohol byť v poriadku, alebo poriadne naštvaný. Všetko ostatné bolo podozrivé. Pokiaľ vás niečo bolelo, mali ste sa vzchopiť. Ak ste sa báli, mali ste byť statoční. A ak ste boli smutní, bolo najlepšie príliš to nerozoberať. Rodičia si podľa Brenej niesli vlastné ťažké skúsenosti, vrátane chudoby a závislostí v predchádzajúcich generáciách, a ich manželstvo sprevádzali prudké konflikty. Brené ako najstaršie dieťa často preberala úlohu ochrankyne mladších súrodencov. Keď sa rodičia hádali, zhromaždila deti vo svojej izbe a sama sa snažila situáciu zvládnuť. Naučila sa pozorne sledovať nálady, predvídať zmeny a rozpoznávať nebezpečenstvo skôr, ako ostatní vôbec postrehli, že sa niečo deje. Dnes sa pre túto neustálu ostražitosť používa slovo hypervigilancia. Z jej detského pohľadu vtedy robila to, čo bolo potrebné, aby sa v nepredvídateľnom prostredí cítila aspoň trochu bezpečne. Zároveň sa rodina často sťahovala a Brené opakovane zažívala, aké to je byť v škole nová, neznáma a trochu iná. Túžila zapadnúť, byť obľúbená a spĺňať predstavu úspešného texaského dievčaťa, to sa jej ale vôbec nedarilo. V dospievaní teda často prežívala úzkosť a pocit, že s ňou niečo nie je v poriadku.

 

V trinástich rokoch zažila situáciu, ktorá ju ovplyvnila tak výrazne, že sa k nej neskôr opakovane vracala. Prihlásila sa do školského tanečného tímu, ale hoci mala za sebou osem rokov baletu, prijatá nebola. Samotné odmietnutie ju síce bolelo, ale oveľa významnejšia pre ňu však bola cesta domov, keď rodičia mlčali a ona si ich mlčanie vyložila ako dôkaz, že sa za ňu hanbí. Až po mnohých rokoch pochopila, že ich mlčanie nemuselo znamenať odsúdenie. Možno len nevedeli, ako ju utešiť. Vtedy ju pocit hanby ale zasiahol veľmi silno. Dodnes vo svojej práci často zdôrazňuje, že medzi tým, čo sa skutočne stalo, a príbehom, ktorý sa o tom sami sebe rozprávame, môže byť obrovský rozdiel. Dieťa si z mlčania rodičov môže odniesť presvedčenie, že nie je dosť dobré. Dospelý si z neodpovedanej správy môže vytvoriť istotu, že ho niekto odmieta. A človek, ktorý sa celý život bojí opustenia, môže aj obyčajnú nezhodu vnímať ako dôkaz, že si nezaslúži lásku.

 

Brené Brown sama rada pripomína, že jej cesta k úspechu nebola nijako priamočiara, vysokoškolské štúdium sociálnej práce dokončila až v 29 rokoch. Jej profesijný záujem sa až postupne sústredil na medziľudské vzťahy, hanbu, empatiu a spolupatričnosť, pôvodne ju na výskume priťahovala skôr možnosť veci zmerať, pomenovať, roztriediť a konečne im porozumieť. a ako hovorí, najlepšie tak, aby sa dali aj trochu kontrolovať. Keď sa začala zaoberať ľudskými vzťahmi a pocitom spolupatričnosti, očakávala, že bude skúmať, čo ľudí spája. Lenže v rozhovoroch respondenti opakovane spomínali obavu, že keď ostatní uvidia, akí naozaj sú, prestanú ich mať radi, a tak sa dostala k studu. Ten ju zaujímal natoľko, že sa z pôvodne kratšieho výskumu stali roky rozhovorov, analýz a hľadania spoločných vzorcov. Postupne začala rozlišovať medzi ľuďmi, ktorí svoj pocit vlastnej hodnoty odvodzujú od výkonu a prijatia druhých, a tými, ktorí dokážu prežívať spolupatričnosť bez toho, aby museli byť dokonalí. Pre Brown bolo obzvlášť nepríjemné zistenie, že ľudia schopní hlbokých vzťahov sa nevyznačujú tým, že by mali všetko pod kontrolou, ale naopak dokážu pripustiť vlastnú nedokonalosť, požiadať o pomoc, hovoriť o neistote a riskovať odmietnutie. A to práve nebola jej silná stránka. Vo svojej prvej slávnej prednáške TED s názvom The Power of Vulnerability neskôr rozprávala, že ju výsledky vlastného výskumu priviedli do psychoterapie. Prišla totiž na to, že práve zraniteľnosť, ktorou sa celý život snažila čo najlepšie eliminovať a všetko zvládať, môže byť dôležitou súčasťou odvahy, lásky a skutočnej blízkosti.

 

Jedným z najznámejších prínosov Brené Brown je jej popularizácia rozdielu medzi vinou a hanbou. Na prvý pohľad môžu totiž tieto emócie vyzerať podobne, ale ich vplyv na naše prežívanie môže byť úplne iný. Keď cítime vinu, vzťahujeme negatívne hodnotenie k svojmu konaniu. Urobili sme niečo zle, niekomu ublížili, nedodržali sľub alebo sa zachovali spôsobom, ktorý nezodpovedá našim hodnotám. To síce môže byť nepríjemné, ale zároveň nás to môže motivovať k ospravedlneniu, náprave a zmene. Stud ale zasahuje samotnú predstavu o tom, kto sme. Začíname veriť, že sme chybou my sami. Rozdiel medzi vetami „Toto sa mi nepodarilo“ a „Som neschopná“ je obrovský. Rovnako ako medzi „Zachovala som sa zle“ a „Som zlý človek“. Brown zistila, že stud sa často objavuje tam, kde sa bojíme straty prijatia. Môžeme sa hanbiť za vzhľad, telo, finančnú situáciu, vzdelanie, rodičovstvo, pracovný neúspech, sexuálny život, chorobu, rozvod alebo jednoducho za to, že náš život nevyzerá tak, ako by podľa spoločenských očakávaní vyzerať mal. U žien to je najmä tlak zvládnuť všetky role, byť úspešná v práci, pozorná matka, príťažlivá partnerka, dobrá dcéra, organizátorka rodinného života a najlepšie ešte človek, ktorý to všetko zvláda s úsmevom a bez viditeľnej námahy. U mužov zase často nachádzajú očakávania, že nesmú prejaviť slabosť, strach ani zlyhanie. Konkrétna podoba týchto vzorcov sa líši podľa kultúry, generácie i životných okolností. Dôležité podľa Brown je, že stud nás často nenúti stať sa lepšími ľuďmi, ale skôr skrývať to, za čo by sme mohli byť ostatnými odsúdení. A čím viac skrývame, tým ťažšie je zažiť skutočnú blízkosť. Brown preto zdôrazňuje význam empatie, schopnosti rozlíšiť medzi človekom a jeho konaním. Keď niekomu zveríme niečo, za čo sa hanbíme, a stretneme sa s pochopením namiesto pohŕdania, môže nám to ukázať, že nikto nie je dokonalý.

 

Brené Brown sa celosvetovo preslávila tvrdením, že zraniteľnosť nie je opakom odvahy, ale jednou z jej podmienok. Odvaha totiž nie je potrebná vo chvíli, keď máme istotu, že všetko dobre dopadne, ale naopak vtedy, keď riskujeme, že budeme odmietnutí, zosmiešnení, zranení alebo že zlyháme. Zraniteľné je povedať niekomu ako prvé, že ho milujeme, uchádzať sa o prácu, o ktorú naozaj stojíme, priznať svojmu dieťaťu, že sme ako rodič urobili chybu, ospravedlniť sa partnerovi, začať podnikať, vystúpiť s príhovorom pred ľuďmi, alebo sa už konečne odhodlať povedať nahlas, čo potrebujeme. A víťazstvo sa neskrýva v zaručenom úspechu, ale skôr v odvahe konať autenticky aj bez istoty pozitívneho výsledku. Pritom pre človeka, ktorý vyrastal v bezpečnom prostredí a má okolo seba podporujúcich ľudí, môže byť otvorenosť relatívne jednoduchá, ale pre niekoho, kto zažil násilie, ponižovanie alebo opakované zrady, môže byť dlhodobo naučeným spôsobom prežitia opatrnosť. Ľudia podľa Brown nemajú rovnaké podmienky na to, aby boli zraniteľní.

 

Brené Brown so svojim manželom Stevom prežila desiatky rokov a majú spolu dve deti, dcéru Ellen a syna Charlieho. Ich vzťah ale rozhodne nepredstavuje príbeh dvoch ľudí, ktorí sa stretli, okamžite si porozumeli a odvtedy už len spoločne zdokonaľovali umenie šťastného manželstva. Sama Brown priznáva, že pre ňu bolo prijatie lásky dlho nesmierne ťažké. So Stevom sa pred svadbou niekoľko rokov schádzali a rozchádzali. Obaja si podľa nej do vzťahu priniesli vlastné obranné múry a trvalo dlho, než sa naučili o nich hovoriť. Napriek tomu sa iba šesť mesiacov po svadbe ocitla v terapeutickej ordinácii s presvedčením, že musí z manželstva odísť. Terapeutka jej vtedy ponúkla vysvetlenie, ktoré ju najprv rozzúrilo. Steve ju mal podľa nej rád oveľa viac, než mala Brené rada sama seba. A žiť vedľa človeka, ktorý nás naozaj vidí, pozná a miluje, môže byť veľmi nepríjemné, pokiaľ sami sebe takú náklonnosť nedokážeme ponúknuť. Brené mala chuť terapeutku okamžite vymeniť, ale postupne začala chápať, čo jej vlastne hovorí. Pokiaľ človek vyrastá s presvedčením, že si lásku musí zaslúžiť výkonom, správnym vzhľadom alebo tým, že nebude nikomu prirábať starosti, môže pre neho byť bezpodmienečnejšie prijatie prekvapivo ohrozujúce. Nezapadá totiž do obrazu, ktorý si o sebe vytvoril. Brown o manželstve nehovorí ako o vzťahu, ktorý je ľahký, ak stretneme toho správneho človeka, ale naopak ho označuje za jednu z najnáročnejších vecí svojho života. S manželom si podľa svojich slov postupne osvojili tri zásady, zostávať vo vzťahu prítomní, nepodliehať predstave, že dobré manželstvo musí byť ľahké, a nebáť sa požiadať o pomoc. Hovorí otvorene o párovej terapii, čítaní kníh o vzťahoch, hľadaní nových spôsobov komunikácie aj obdobiach, kedy boli s manželom každý v úplne inej životnej fáze. Ich vzťah prežil výchovu detí, choroby, straty rodičov aj premeny kariéry. Jej poňatie zraniteľnosti nie je romantickou predstavou o dvoch ľuďoch, ktorí si každý večer oznamujú svoje najhlbšie emócie, ale skôr ochotou zostávať vo vzťahu, učiť sa, opravovať chyby a prijímať, že ani po desaťročiach spoločného života nemôžeme druhého človeka dokonale poznať.

 > Keď bola dcéra Brené Ellen na prvom stupni základnej školy, prišla jedného dňa domov s plačom. Zverila sa spolužiačkam s niečím osobným a ony jej tajomstvo rozniesli po celej triede. Ellen bola presvedčená, že už nikdy nikomu nebude veriť. Brené mala ako matka okamžitú chuť ju v jej rozhodnutí podporiť, ale už vedela, že naučiť dieťa nedôverovať nikomu nie je práve dobrá príprava na budúce vzťahy. Spomenula si na učiteľku, ktorá v triede používala pohár s guličkami. Keď deti spoločne urobili niečo dobré, pribudla do pohára jedna gulička. Keď sa pohár naplnil, čakala ich odmena. A dcére vysvetlila, že podobne funguje dôvera, že každý drobný prejav spoľahlivosti, ohľaduplnosti a záujmu predstavuje jednu guličku. Človeku, ktorý už má pohár plný, sa môžeme zveriť s niečím dôležitejším. Tomu, koho sotva poznáme, nemusíme hneď odovzdávať svoje najcitlivejšie tajomstvá. Dôvera rastie v obyčajných chvíľach, keď druhému človeku ukazujeme, že na ňom záleží. Neskôr Brené tento obraz prepojila s výskumami manželských vzťahov Johna a Julie Gottmanových, ktorí tiež zdôrazňujú význam drobných každodenných okamihov pozornosti a vzájomného obracania sa k partnerovi. V neskoršej práci Brown zhrnula dôležité zložky dôvery do modelu BRAVING: hranica, spoľahlivosť, zodpovednosť za vlastné konanie, zachovávanie dôvernosti, integritu, neodsudzovanie a veľkorysosť pri interpretácii správania druhých. A bohužiaľ platí, že zatiaľ čo dôvera môže rásť po jednotlivých guličkách, niektoré udalosti dokážu celý pohár rozbiť. Okrem nevery alebo závažného porušenia dôvery spomína aj pomalé emocionálne vzďaľovanie, pri ktorom jeden z partnerov postupne prestáva byť vo vzťahu skutočne prítomný.

 

Predstavme si rodičov, ktorý pozoruje svoje dieťa pri nejakom krásnom okamihu. Je šťastný, dojatý a vďačný, ale vo chvíli, keď si dovolí naplno prežiť radosť, začne premýšľať, čo všetko by sa mohlo pokaziť. Čo keď sa dieťaťu niečo stane? Čo keď ochorie? Čo ak o toto šťastie príde? Brown tento jav nazýva foreboding joy, teda akúsi predtuchú nešťastie uprostred radosti. Popisuje ho ako tendenciu vopred si predstavovať katastrofu, aby sme sa pripravili na prípadné sklamanie. Sama opisovala chvíľu zo svojho života, keď jej dospievajúca dcéra odchádzala na školský ples, Brené ju pozorovala a namiesto obyčajného šťastia jej hlavou začali bežať scenáre dopravných nehôd. Najradšej by okamžite nasadla do auta a celú cestu ich sledovala. Naučila sa preto vedome obracať pozornosť k vďačnosti za prítomný okamih. Za to, že tam môže byť, že vidia dcéru šťastnú, že spoločne vyberali šaty a že práve teraz sa nič zlé nedeje. Jej manžel Steve vraj podobné okamihy už dobre spozná. Keď sa deti divili, prečo mamička stojí vo dverách a stále si niečo opakuje, vysvetlil im, že trénuje vďačnosť, pretože inak by sa jej predstavivosť vydala úplne iným smerom. Pre Brown nie je vďačnosť povinnosť byť neustále pozitívna ani popieranie rizík ani presvedčenie, že keď budeme vďační dosť, nič zlé sa nestane. Ide o schopnosť nezničiť si prítomný dobrý okamih predstavou budúcej katastrofy. Spája prežívanie radosti s ochotou prijať neistotu. Pokiaľ niekoho milujeme, nikdy nemôžeme mať istotu, že ho nestratíme. Pokiaľ sa z niečoho tešíme, nemôžeme zaručiť, že nás neskôr nečaká sklamanie. Ale ak by sme chceli všetky tieto možnosti úplne vylúčiť, museli by sme sa vzdať aj mnohých vecí, ktoré dávajú životu zmysel.

 

Brené Brown dlho považovala perfekcionizmus za svoju prednosť. Veď čo môže byť zlé na tom, keď človek chce odvádzať skvelú prácu, plniť svoje záväzky a robiť veci čo najlepšie? Ale čo keď chceme byť perfektní len zo strachu z odsúdenia? Poznáme to ľahko. Ak sa snažíme o dobrý výsledok, pýtame sa, čo môžeme urobiť lepšie. Perfekcionista zo strachu sa často pýta, čo musí urobiť, aby nikto nespoznal, že nie je dosť dobrý. Perfekcionizmus môže prinášať uznanie, kariérny úspech a obdiv okolia, ale zároveň môže človeka udržovať v neustálom napätí. Úspech prinesie len krátku úľavu, pretože čoskoro príde ďalšia úloha, ďalšie hodnotenie a ďalšia možnosť zlyhať. Brown o perfekcionizme hovorí ako o jednom zo svojich obranných mechanizmov. Keď sa bojí, začne mať tendenciu všetko kontrolovať, mikromanagovať a rozhodovať príliš rýchlo, len aby nemusela dlho znášať neistotu. A používa na opis metaforu brnenia. Ako deti si vytvárame spôsoby, ako sa chrániť pred bolesťou, odmietnutím alebo nepredvídateľnosťou. Niekomu pomáha byť dokonalý, inému byť neustále veselý, ďalšiemu nikoho nepotrebovať alebo mať všetko pod kontrolou. Takéto stratégie nám mohli kedysi dávať skvelý zmysel. Lenže keď si ich prenesieme do dospelosti, začnú nám brániť v blízkosti a tvorivosti. Prekážkou odvahy nemusí byť samotný strach, pretože ten je normálny. Podstatné je pochopiť, aké obranné mechanizmy proti nemu automaticky používame a kedy kvôli nemu začíname konať spôsobom, ktorý nám samotným škodí.

 

Keď sa Brown rozhodla svoje výskumy predstaviť širšej verejnosti,nakladatelia sa práve nepredháňali v ponukách. Téma hanby nepôsobila ako niečo, po čom by čitatelia mali dychtivo siahať v kníhkupectve. Prvú knihu Women & Shame: Reaching Out, Speaking Truths and Building Connection si preto v roku 2004 vydala vlastným nákladom. Požičala si peniaze od rodičov a knihy predávala okrem iného z kufra auta. Neskôr vyšla pod názvom I Thought It Was Just Me (But It Isn't). Brown postupne publikovala ďalšie práce, vystupovala na konferenciách a venovala sa výučbe aj výskumu. Zásadný zlom však priniesla až prednáška na TEDxHouston v roku 2010. Pôvodne išlo o vystúpenie pred relatívne malým publikom. Brown v ňom s humorom popisovala, ako sa ako výskumníčka snažila dostať pod kontrolu ľudskej emócie a nakoniec zistila, že práve potreba kontroly jej komplikuje život. Hovorila o hanbe, nedokonalosti, odvahe a zraniteľnosti a priznala tiež vlastnú skúsenosť s terapiou. Po prednáške sa vraj cítila príšerne. Mala dojem, že toho o sebe prezradila príliš veľa, a niekoľko dní sa chcela pred celým svetom schovať. Keď sa dozvedela, že záznam bude dostupný na internete, vydesila ju predstava, že by ho mohli vidieť tisíce ľudí. Nakoniec ho videli milióny. The Power of Vulnerability sa stal jednou z najsledovanejších prednášok TED a Brown premenil z akademickej výskumníčky na medzinárodne známu autorku. Nasledovala ďalšia prednáška Listening to Shame, v ktorej sa k vlastnej skúsenosti so hanbou z verejného vystúpenia vrátila. Žena, ktorá sa zaoberala strachom z verejného odhalenia, sa preslávila práve tým, že pred verejnosťou odhalila svoje vlastné neistoty.

 

The Gifts of Imperfection - Dary nedokonalosti z roku 2010 sú jednou z najznámejších kníh Brown o autenticite, súcite so sebou samými a odvahe opustiť predstavu, že si svoju hodnotu musíme zaslúžiť dokonalosťou. Kniha Daring Greatly z roku 2012 potom rozvíja tému zraniteľnosti ako predpokladu odvahy, tvorivosti a vzťahov. Názov odkazuje na slávny prejav Theodora Roosevelta o človeku, ktorý sa odváži vstúpiť do arény, hoci môže zlyhať. Rising Strong (2015) sa zameriava na to, ako sa vyrovnávame s pádmi, sklamaním a neúspechom, aké príbehy si o týchto skúsenostiach vytvárame a ako môžeme znova nájsť pevnú pôdu pod nohami. Braving the Wilderness z roku 2017 je kniha o skutočnej spolupatričnosti a odvahe zostať niekedy sám. Brown v nej rozlišuje medzi prijatím, pri ktorom môžeme zostať sami sebou, a jednoduchým prispôsobovaním sa skupine. Brown sa tu vrátila k téme, ktorá ju sprevádzala od detstva. Tentoraz už nehľadala odpoveď na otázku, čo musíme urobiť, aby nás ostatných prijali, ale začala sa pýtať, čo všetko sme kvôli prijatiu ochotní obetovať. Podľa Brown totiž existuje zásadný rozdiel medzi spolupatričnosťou a prispôsobením. Keď sa prispôsobujeme, pozorujeme ostatných a snažíme sa odhadnúť, akí by sme mali byť, aby nás medzi seba prijali. Meníme svoje názory, potláčame emócie, skrývame odlišnosti a niekedy sa postupne vzdávame aj vecí, ktoré sú pre nás dôležité. Skutočná spolupatričnosť naproti tomu predpokladá, že môžeme zostať sami sebou. A Brown dochádza k paradoxnému záveru, že ak chceme naozaj niekam patriť, musíme sa najskôr naučiť zniesť aj možnosť, že niekedy zostaneme sami. V novších rozhovoroch túto myšlienku prepája s politickou polarizáciou a sociálnymi sieťami. Popisuje, ako ľahko môže vzniknúť pocit spolupatričnosti medzi ľuďmi, ktorí sa v skutočnosti príliš nepoznajú, ale spája ich odpor k rovnakej skupine. Stačí nájsť spoločného nepriateľa a zrazu máme dojem, že patríme k sebe. Lenže také spojenie založené predovšetkým na súhlase, je krehké a môže sa rozpadnúť pri prvej vážnejšej nezhode. Človek, ktorého sme ešte včera považovali za spojencov, sa môže stať nepriateľom len preto, že položí nepohodlnú otázku. Brown pritom rozhodne neobhajuje bezbrehú toleranciu voči všetkým názorom, ale zdôrazňuje, že hranicou dialógu je pre ňu dehumanizácia, popieranie ľudskej dôstojnosti druhých. Medzi bezvýhradným súhlasom a odmietnutím človeka ale existuje veľký priestor na rozhovor, zvedavosť a schopnosť znášať rozpory. Táto schopnosť podľa nej v súčasnej spoločnosti slabne. V knihe (a seriáli) Dare to Lead z roku 2018 prenáša Brown svoje poznatky do pracovného prostredia. Venuje sa v nej dôvere, odvahe viesť nepríjemné rozhovory, zodpovednosti a kultúre organizácií. V knihe Atlas of the Heart z roku 2021 potom mapuje 87 emócií a skúseností, ktoré pomáhajú popisovať ľudské prežívanie. Vychádza z presvedčenia, že čím presnejšie dokážeme svoje emócie pomenovať, tým lepšie im môžeme rozumieť. Jej novšia kniha Strong Ground z roku 2025 o vedení ľudí v neistom svete prepája odvahu, schopnosť pracovať so zložitosťou, kritické myslenie, spoluprácu a zručnosť zostať pevne ukotvený vo vlastných hodnotách. Ako vidno, jej práca sa rozširuje od individuálneho prežívania k vzťahom, organizáciám a širším spoločenským systémom.

 

V rozhovoroch z posledných rokov sa Brown stále častejšie venuje aj technológiám a tomu, ako ovplyvňujú naše vzťahy aj myslenie. Upozorňuje, že digitálny priestorhovorí nás môže postupne uzatvárať do sveta, v ktorom sa stretávame predovšetkým s informáciami potvrdzujúcimi naše doterajšie presvedčenie. Algoritmy sa snažia udržať našu pozornosť a obsah, ktorý vyvoláva strach, rozhorčenie alebo silný súhlas, k tomu môže byť mimoriadne účinný. Brown preto hovorí o potrebe získať späť kontrolu nad vlastnou pozornosťou. Zaujíma ju, či budeme schopní vedome rozhodovať o tom, čo čítame, čomu veríme, ako trávime čas as akými názormi sa stretávame. Používa pojem kognitívna suverenita pre schopnosť samostatne rozhodovať o vlastnom myslení. Táto téma dobre zapadá do jej dlhodobého záujmu o ľudskú autonómiu. Úspech tejto autorke priniesol nielen milióny čitateľov, ale aj verejnú kritiku a očakávania, že človek, ktorý píše o odvahe a empatiu, musí za všetkých okolností konať dokonale. Brown opakovane priznáva, že to nedokáže, že keď sa ocitne pod tlakom, stále má tendenciu reagovať podráždene, katastrofizovať alebo sa snažiť prevziať kontrolu. Niekedy musí vedome zastaviť svoje automatické reakcie, niekedy potrebuje pomoc terapeutky, koučky, mentora alebo manžela. V jednom novšom rozhovore dokonca opravila moderátora, ktorý naznačil, že už svoje staré vzorce prekonala, na to, že sa s nimi stále učia zaobchádzať. Osobný rozvoj nemusí znamenať, že sa dostaneme do stavu, keď už nás nič nerozhodí, nebudeme sa báť odmietnutia a nikdy nezareagujeme spôsobom, ktorý neskôr ľutujeme. Úspech je naučiť sa svoje reakcie lepšie rozpoznávať, prevziať za ne zodpovednosť a postupne rozširovať možnosti, ako sa zachováme nabudúce. Aj sama Brown ako odborník, ktorý sa zaoberá ľudskou potrebou prijatia, sa musí vyrovnávať s tým, že ho milióny ľudí poznajú, hodnotia a vytvárajú si o ňom predstavy, ktoré nemôže ovplyvniť. A možno aj preto jej novšie rozhovory pôsobia menej ako návody ku šťastiu a viac ako úvahy o tom, ako žiť s neistotou, ktorú nikdy úplne neodstránime.

 

K najintímnejším témam, o ktorých Brown v posledných rozhovoroch hovorí, patrí choroba a smrť jej matky. Jej matka odišla z nefunkčného manželstva, začala dochádzať na terapiu, pracovala na zmene rodinných vzorcov a podľa Brené zohrala zásadnú úlohu v tom, že sa v rodine začalo otvorene hovoriť o závislostiach, emóciách a minulých zraneniach. Potom ale ochorela na demenciu a Brené a jej dve sestry sa o ňu niekoľko rokov starali a postupne zažívali fyzické i psychické vyčerpanie, ktoré dlhodobá starostlivosť prináša. Matka zomrela na Štedrý deň podľa amerického kalendára, teda 25. decembra a Brown priznala, že bezprostredne po jej smrti cítila predovšetkým úľavu, pretože jej umieranie, dlhodobá choroba a postupná strata vzájomného vzťahu predstavovali roky trvajúci zármutok. Znovu si potvrdila, že láska nás nemusí ochrániť pred bolesťou, hranice potrebujeme aj voči ľuďom, ktorých milujeme a môžeme sa hanbiť za svoje emócie, pokiaľ nezodpovedajú tomu, čo by sme podľa okolia mali cítiť. A tiež si uvedomila, že starostlivosť, ktorej obrovská záťaž často zostáva neviditeľná, dopadá predovšetkým na ženy. A tie sa musia stále učiť uznať vlastné vyčerpanie a dovoliť ostatným, aby pomohli.

 

Sila práce Brené Brown podľa nás spočíva predovšetkým v tom, že dokáže pomenovať skúsenosti, ktoré mnoho ľudí prežíva, ale ťažko o nich hovorí. A niekedy už samotná schopnosť presnejšie pomenovať vlastné prežívanie predstavuje dôležitý začiatok zmeny.

 

Knihy Brené Brown sa u nás obvykle dlho neohrejú, ale pokiaľ práve nie sú skladom, môžete si ich nechať strážiť naším knižným strážnym psom. Akonáhle sa objaví, dá vám vedieť. Objavte knihy Brené Brown