Jaroslav Foglar, Stínadlá, Rýchle šípy, skauting aj samota

Jaroslav Foglar, Stínadlá, Rýchle šípy, skauting aj samota Jaroslav Foglar vytvoril jedinečný svet, ktorý zasiahol niekoľko generácií čitateľov. Ovplyvnil tým aj podobu českého skautingu, inšpiroval vznik tisícov klubov a oddielov a premenil spôsob, akým deti prežívali voľný čas, priateľstvo a dobrodružstvo. Jeho skutočný odkaz tak nenájdeme iba v knihách, ale predovšetkým v tom, že dokázal premeniť čitateľov na aktívnych účastníkov príbehov.

 

 

Jeho život bol od raného detstva poznačený udalosťami, ktoré významne formovali jeho charakter. Otec zomrel, keď boli Jaroslavovi Foglarovi iba štyri roky, a rodina sa následne ocitla v zložitej finančnej situácii. Vyrastal iba s matkou a starším bratom a počas detstva sa niekoľkokrát sťahovali. Foglarova skúsenosť so stratou, neistotou a potrebou hľadať oporu v blízkych ľuďoch býva často spájaná s jeho celoživotnou snahou vytvárať prostredie, v ktorom by deti nachádzali bezpečie, priateľstvo a pocit spolupatričnosti. Sám neskôr napísal, že pretože spoznal trýzeň smädu, vykopal studňu, aby z nej mohli piť aj ostatní. Detstvo prežil predovšetkým v Prahe, a sám seba preto označoval za mestské dieťa. Rodina nemala príbuzných na vidieku a príroda, lesy, rieky a táborenie boli pre Foglara niečím vzdialeným, výnimočným a takmer magickým. Rovnako silne ho však priťahovali aj tajomné miesta mesta. Túlal sa ulicami a načúval podivným historkám a všímal si miesta, okolo ktorých ostatní ľudia prechádzali bez povšimnutia. Významnú úlohu zohrala aj spomienka na dom v Lenhartovej ulici, kde rodina nejaký čas bývala. Dom bol opradený temnými príbehmi o zmiznutom dieťati, o chlapcovi, ktorý sa obesil, a nachádzal sa v prostredí nálezincov a pitevne. Atmosféra tajomstva, smútku a nevysvetliteľných udalostí sa hlboko otlačila do Foglarovej predstavivosti a neskôr sa premietla do sveta jeho Stínadiel.

 

Zásadný obrat prišiel vo chvíli, keď sa náhodou stretol so skautingom. Jeden spolužiak priniesol desiatu zabalenú do novín a na útržku papiera bola výzva na účasť na skautskej akcii. Foglara natoľko zaujala, že sa prihlásil. Neskôr tento okamih označoval za dotyk motýlích krídiel, teda drobnú udalosť, ktorá zmenila celý jeho život. Po prvej skúsenosti mu ďalšia účasť na skautských aktivitách znemožnila chorobu, ale po niekoľkých rokoch sa ku skautingu vrátil a získal prezývku Jastrab, ktorá ho sprevádzala až do smrti. Práve v skautingu našiel životné poslanie. V roku 1927 prevzal vedenie 2. pražského skautského oddielu, známeho ako Pražská Dvojka, a nasledujúcich šesťdesiat rokov svojho života venoval jeho rozvoju. Oddiel prežil obdobie prvej republiky, nacistickú okupáciu, zákaz skautingu, komunistický režim, normalizáciu i politické zmeny po roku 1989. Pre Foglara predstavoval oveľa viac ako organizáciu. Stal sa jeho rodinou, životným projektom a spoločenstvom, ktorému zasvätil takmer všetok svoj čas aj energiu.

 

Práca s chlapcami ho inšpirovala aj k literárnej tvorbe. Ako mladý čitateľ postrádal knihy, v ktorých by hlavnými hrdinami boli mladí dospievajúci, a preto sa rozhodol také príbehy vytvoriť sám. Od začiatku však nepremýšľal ako bežný spisovateľ. Jeho cieľom nebolo iba pobaviť čitateľov. Túžil napísať knihy, podľa ktorých budú deti skutočne žiť. Chcel ich motivovať k zakladaniu klubov, k výpravám do prírody, k spolupráci, odvahe a práci na vlastnom charaktere. Všetky svoje nápady najprv skúšal v oddiele. Pozoroval, čo chlapcov baví, ako reagujú na jednotlivé hry a výzvy, a až potom prenášal úspešné prvky do kníh. V mnohých ohľadoch tak predbehol dobu. Bobríky, ktoré si sám vymyslel a najprv vyskúšal na sebe, predstavovali prepracovaný systém osobného rozvoja, motivácie a odmien. Počet trinástich bobríkov nebol náhodný. Súvisel s legendou o trinástich klincoch v tráme táborovej chaty, na ktorej mal byť symbolicky zavesený každý ulovený bobor. Postava Rikitana z knihy Hoši od Bobrej rieky bola v skutočnosti jeho vlastným obrazom. Foglar neskôr otvorene priznal, že pri jej vytváraní vychádzal predovšetkým zo seba a zo svojich skúseností táborového vedúceho. Rovnako mnoho ďalších príbehov vyrástlo zo skutočných oddielových hier. Hra Alvarez sa neskôr stala základom knihy Deväťdesiatka pokračuje a mnoho ďalších motívov malo korene v táborovom živote Dvojky.

 

Najslávnejšiu časť jeho tvorby však predstavujú Stínadla. Ich vznik súvisel s celoživotnou fascináciou starou Prahou. Foglar miloval podvečer, okamih rozsvecovania lámp a premenu známych ulíc na tajomný svet plný tieňov. Prechádzal staromestskými uličkami, objavoval priechody, dvory a zákutia a práve z týchto zážitkov vytvoril prostredie, ktoré sa stalo jedným z najznámejších literárnych miest českej kultúry. Inšpiráciou mohli byť aj skutočné kostoly, podzemné chodby a staré domy, ktoré dôverne poznal. Zaujímal sa o povesti, históriu i mestské legendy a dokázal ich premeniť na príbehy, ktoré pôsobili skutočne. Stínadlá sa však postupne stali niečím oveľa väčším ako obyčajnou kulisou románov. Čitatelia začali hľadať ich skutočné predobrazy, zakladali vontské skupiny, kreslili mapy a organizovali vlastné výpravy. Foglar si s údivom uvedomoval, že jeho vymyslený svet začal žiť vlastným životom. Dostával listy od skupín mladých ľudí, ktorí si hovorili Vontovci a komunikovali s ním jazykom pripomínajúcim jeho vlastné príbehy. Niektoré listy boli priateľské, iné tajomné a niekedy aj ľahko výhražné. Uvedomoval si silu tohto fenoménu, zároveň si však starostlivo strážil právo rozhodovať o tom, aké tajomstvá odhalia a ktoré ponechá skryté.

 

Popri literatúre zostávalo stredobodom jeho života táborenie. Slnečná zátoka, ktorá sa stala legendárnym miestom nielen v jeho diele, vznikla z detského sna. Ako chlapec sedel na brehu Sázavy a fascinovane pozoroval rieku miznúcu za zákrutou medzi lesmi. Túžba spoznať, čo sa skrýva za obzorom, v ňom zostala po celý život. Neskôr práve tu vzniklo táborisko, ktoré sa stalo srdcom Dvojky. Slnečná zátoka bola miestom hier, ale vznikali tu aj legendy, názvy skál, kameňov a miest, ktoré mali svoj vlastný príbeh. Foglar tu písal kroniky, organizoval výpravy a vytváral atmosféru, ktorá inšpirovala celé generácie. Jeho schopnosť premieňať obyčajné miesta na dobrodružstvo bola mimoriadna. Stačila lúka, kameň, potok alebo kus lesa a počas chvíle okolo nich vznikla legenda. Tak vznikol napríklad Krkov kameň, obrovský balvan objavený pri stavbe tábora, ktorý sa stal súčasťou oddielovej tradície. Podobne vznikali desiatky ďalších miest a príbehov, ktoré neskôr prešli do oddielového folklóru. Foglarova práca s mládežou však nebola obmedzená len na skauting. Prostredníctvom časopisu Mladý hlásateľ vytvoril sieť viac ako dvadsaťtri tisíc čitateľských klubov. Deti si viedli kroniky, organizovali výpravy, plnili úlohy a nadväzovali kontakty po celom vtedajšom Československu. Išlo o jednu z najväčších organizovaných detských komunít svojej doby.

 

Život Foglarovi prinášal aj ťažké skúšky. Počas nacistickej okupácie a neskôr za komunistického režimu čelil zákazom, sledovaniu aj výsluchom. Štátna bezpečnosť monitorovala jeho aktivity a snažila sa obmedziť jeho vplyv na mládež. Napriek tomu pokračoval v práci a dokázal udržať oddiel pri živote aj v najťažších obdobiach. Keď nacisti zapečatili klubovňu, riskoval spolu s niekoľkými členmi oddielu, aby zachránil kroniky, ktoré považoval za pamäť celého spoločenstva. Mimoriadne zaujímavý bol aj jeho súkromný život. Hoci je dnes často spájaný s obrazom osamelého človeka, existovalo obdobie, keď plánoval svadbu. Mal snúbenicu Boženku a vzťah dospel až k zasnúbeniu. K svadbe však nikdy nedošlo. Rozchod podľa autorových spomienok prebehol v Slnečnej zátoke krátko pred plánovaným obradom. Foglar neskôr s nadsadením poznamenal, že namiesto svadby napísal dvadsaťpäť kníh a stovky príbehov Rýchlych šípov. Postupom času sa jeho najbližšou rodinou stali matka a oddiel. Po matkinej smrti zostala v jeho živote prázdnota, ktorú už nikto nenahradil.

 

Popri vážnych témach mal aj množstvo záľub a drobných radostí. Miloval električky a jedným z jeho splnených snov bolo riadiť skutočnú električku. Bývalý člen oddielu mu skutočne umožnil prejsť s prázdnou súpravou až do strašníckej vozovne. S nadšením spomínal aj na chvíľu, keď nechal celý oddiel naučiť hrať na rovnako naladenej fúkacej harmoniky a spoločná produkcia tridsiatich piatich chlapcov mu pripadala ako skutočná filharmónia. V starobe ho začali trápiť zdravotné problémy, najmä zhoršujúci sa zrak. Napriek tomu stále premýšľal o nových príbehoch a dokonca uvažoval o štvrtom dieli stínadelskej trilógie. Často si prezeral staré fotografie oddielu a premýšľal nad osudmi jednotlivých chlapcov. Vedel, kto sa oženil, kto má deti a kto už odišiel. Silný zásah predstavovalo prepadnutie v roku 1992, kedy ho dvaja mladíci zrazili na zem v jeho byte a požadovali peniaze. Situácia skončila vďaka zásahu bývalého člena Dvojky, ktorý býval v rovnakom dome a ponáhľal sa mu na pomoc. Celá udalosť pôsobí takmer symbolicky. Muž, ktorý celý život vychovával chlapca, bol zachránený jedným z tých, ktorých kedysi viedol.

 

V posledných rokoch života stále častejšie hovoril osamote. Mnohí jeho priatelia, spolužiaci aj členovia prvých generácií oddielu už nežili. Sám seba niekedy označoval za stroskotanca na pustom ostrove. V snoch sa mu vracali ľudia, ktorých počas života spoznal, a premýšľal o rozhovoroch, ktoré s nimi viedol. Slnečná zátoka sa v jeho spomienkach premenila na miesto, kde sa stretávala minulosť s prítomnosťou. Keď rozprával o nočnej krajine ožiarenej splnom, hovoril o tieňoch dávnych kamarátov a o pocite, že z celej generácie zostal takmer posledný. Zároveň však sledoval, ako jeho dielo žije ďalej. Na oslavách jeho narodenín vystupovali herci, hudobníci, režiséri aj obyčajní čitatelia, ktorí poznali jeho knihy takmer naspamäť. Rýchle šípy, Ježko v klietke, Stínadlá, Vontové alebo Slnečná zátoka sa stali súčasťou českej kultúry. Mnohí ľudia priznávali, že im jeho knihy dali viac ako školská výučba, pretože ich naučili priateľstvo, čestnosti, odvahe a samostatnosti.

 

Jaroslav Foglar vytvoril spôsob života, ktorý inšpiroval niekoľko generácií. Jeho čitatelia nezostávali pasívnymi príjemcami príbehov. Zakladali kluby, viedli kroniky, vyrážali do prírody, hľadali vlastné Stínadlá, plnili bobríky a budovali priateľstvo na celý život. Len máloktorý spisovateľ dokázal ovplyvniť skutočný život svojich čitateľov tak hlboko a trvalo, ako sa to podarilo Jaroslavovi Foglarovi.

 

U nás na Reštóriu máme na výber mnoho Foglarových kníh. Nájdite si svoju srdcovku tu.