"Potreboval som nejakého adresáta a najlepšie sa píše ženám. Keďže dnes nad slovenskou literatúrou hocikto ohŕňa nos a aj Andrej Sládkovič je len v učebniciach, tak som sa rozhodol recyklovať ho do súčasného kultúrneho obehu. Nie je to ľahké, pretože mal archaický jazyk. Občas však povedal, či v korešpondencii napísal zaujímavé veci, ktoré som nehanebne použil. Do istej miery sa s ním stotožňujem. Nie je to schizofrénia, skôr sa ho pokúšam vtiahnuť do seba. " Ivan Kadlečík Koncom storočia subjektivity, relativity a morálnej zodpovednosti sa význam slova spisovateľ dopĺňa o relatívne nový medzižánrový útvar, ktorý v sebe spája esejistickú reflexiu a umelecké prostriedky. Takúto povahu má napríklad Hagiografia R. Juroleka, Krutokradma S. Chrobákovej a predovšetkým dielo I. Kadlečíka: Epištoly, Lunenie, Lístoky a i. Spisovateľovo meno sa stalo obchodnou ochrannou značkou, takže zákazník si vyberá podľa vzájomného vlnového súladenia s dotyčným (dotyčnou). Spomedzi spomenutých má najväčšiu skúsenosť práve Kadlečík, spisovateľ, pre ktorého je písanie aktívnym stavom (žitia a prežívania) aj so všetkým, čo má so sebou takáto profesia prinášať – dôraz a rozvoj reflexie a jazykového citu (podobne, ako iné povolania spôsobujú rozvoj im potrebných duchovných alebo telesných dispozícií). Kadlečík literárny svet ešte viac približuje mimoliterárnej realite, utvára voľnú prechodnosť medzi obidvoma svetmi, pričom relevantné sú obidva svety súčasne. Kadlečík 90-tych rokov sa neustále vracia k svojim dvom veľkým témam: k životu a k literatúre (k životu literatúry, k literatúre života). V každej zo svojich kníh však využíva rozdielnu rámcovú kompozíciu. V Lunení vzdialene odkazuje na rozprávku O dvanástich mesiačikoch, v Epištolách používa formu listu. V Lístokoch sa opäť vracia ku kompozičnej analógii s listami, no na rozdiel od Epištol, adresovaných konkrétnym žijúcim osobám (Ponickej, Štrasserovi a iným), v tejto ostatnej knihe oslovuje fiktívnu Sládkovičovu Marínu. Listy ponúkajú priaznivé podmienky, ktoré vyhovujú tomuto medzižánrovému spôsobu písania: sú súkromné (nie však záväzne), čo znamená, že si môžete dovoliť byť nielen osobný, ale dokonca aj najosobnejší, že si volíte vlastný postup reflektovania skutočnosti a vlastný spôsob jeho zápisu. Kadlečík úplne stavia na svoje osobe, čím podstupuje značné riziko. Ak sa čitateľa dotkne na citlivom mieste, môže dôjsť k úplnému zatvoreniu knihy skôr, ako sa dosiahne záverečná, 97. strana. Kadlečíkov prístup sa približuje k aristotelovskému eudaimonizmu, ktorý, keďže je zameraný na radosť samého seba, sa v niektorých ohľadoch blíži k sebectvu. Všetko závisí od toho, či čitateľ chce ísť po predšliapanej ceste evanjelického intelektuála a či bude ochotný sa tešiť z toho, z čoho aj spisovateľ.