Nenazývam tieto texty poviedkami. Poviedka je útvar pomerne presne definovaný a usiloval som sa prekračovať hranice tohto určenia. Mohli by sa teda nazvať neutrálne iba textami, ale ja som ich nechcel rozprávať neutrálnym spôsobom. Naopak, chcel som ich podať tak, ako keď sa do starého múru rýpe kúskom skla. A tak by som mohol svoj spôsob písania pomenovať ako vrypy do suroviny. Alebo ako vylomeniny, ak zabudneme na prvotný, komedianstský význam tohto slova. Vylomiť z podložia reality detail, zv äčšiť ho tak, že prevýši význam celku. Pohrávať sa s neuskutočnenými, ale možnými alternatívami, realizovať aspoň v jazyku to, čo sa (zatiaľ) nestalo. Vrátiť rozprávaniu jeho ustanoviteľskú, stvoriteľskú potenciu. Daniel Hevier