V porovnaní s jeho prvotinou Posledné augustové dni (2003) sa Obraz v zahalenom tvare zdá dielom s mierne provokujúcou tvorbou, pretože v nej autor predstavuje súčasnému kritickému svetu básne plné moralizácie a nekonečného filozofovania. Jeho poézia je plná kázní a spovedí zapletajúcich sa v teologických reťaziach. Dominantou jeho vnemov aj naďalej zostal človek a jeho životné pózy. Teraz však popri ústrednej téme otvára aj duchovnú zložku, vieru a vyššie formy bytia, vlastnú skúsenosť, predstavy a pocity, čím vytvára zvláštnu symbiózu prvkov, ústiacu až do revolty. M. Bátorová napísala: „Básnik Juraj Bakoš nemá v súčasnej poézii dvojníka. Predchodcom by v existenciálnej osamelosti a disharmonickej poetike mohol byť Janko Kráľ. Nič to, že sa to nevie. Ani o Kráľovi v jeho čase nik nevedel. Tak to už býva. Jedinou odmenou skutočného básnika je mu vlastná báseň – čas, keď ju píše.“